DUST [SK]

42. Kapitola I. časť - ONI

Z pohľadu Isaaca

„Organizácia Národnej Integrácie mala za sebou niekoľko generačné pôsobenie, avšak ani za celé svoje obdobie nespôsobila takú veľkú deštrukciu ako za posledný rok. Svojim takmer dokonalým zbraniam nariaďovala chaos, ktorý so sebou prinášal veľa krvi a predovšetkým žiaľu. Príšery plnili príkazy s bezchybnou presnosťou, zámerne obchádzajúc jedno z mála veľkých miest. Ničili, brali životy, prinášali strach – avšak nie v Cinder City. Vlastníci príšer mali vo svojich rukách priam nadľudskú moc, ale toto mesto vzbudzovalo aj v nich rešpekt.

Obyvatelia Cinder City pochádzali z rôznych kútov zeme, s ešte rozmanitejšími zameraniami. Boli vytrénovaní k perfekcionizmu a nie jeden z nich dokázal to, čo by malo byť pre obyčajného človeka nemožné. Rozumeli veciam, ktoré ich obklopovali, venovali im svoju pozornosť a to im poskytovalo oveľa väčšiu výhodu, než si boli vôbec vedomí. Niekoľko z nich malo moc vidieť vietor a práve táto schopnosť by dokázala byť pre príšery devastujúca. Ostražitosť mesta bola taktiež na vysokej úrovni, s ľahkosťou prevyšujúc tie ostatné.

Nič z tohto nehralo príšerám do karát, lenže bol tu ešte oveľa dôležitejší dôvod, pre ktorý sa príšery držali od hraníc tohto konkrétneho mesta na kilometre ďaleko...
Mapa, ktorá bola zobrazená na hlavnej bráne Cinder City, nemala na svojom konci cieľ. Nikdy oň nešlo. Išlo v nej o vyznačené veci a predovšetkým o celú trasu, pretože z veľkej časti ohraničovala územie Rongholdov. Cinder City tým pádom malo všetky výhody, aké len mohlo. Bolo dokonale kryté, či už zvnútra, ale aj zvonku – i keď nikto z obyvateľov o tom nemal ani potuchy. Teraz to už vieš a nesmieš na to nikdy zabudnúť, pretože aj ďaleká budúcnosť je bližšie, než sa zdá."

. . .

Spomínajúc si na jej slová, ktoré mi povedala, keď som ju videl len vďaka tomu čarovnému jazierku, som sa díval na jej zvieraciu podobu, premýšľajúc. Bola toto tá ďaleká budúcnosť, o ktorej mi hovorila? Pár týždňov dozadu by som Rongholdov pokladal za smrteľnú hrozbu a teraz medzi nami panovala vzájomná spolupráca. V tesnej blízkosti sme prenocovali na tom istom mieste, čo bol rozhodne nezvyčajný zážitok. Celú noc hliadkovali Rongholdi, no aj naši muži, i keď v prítomnosti týchto magických vlkov na to nebola asi žiadna potreba...
S výnimkou jedného Rongholda, si oba tímy držali obojstranný rozostup, ktorý sa zaobišiel bez konfliktov. Povedal by som, že veci išli zatiaľ oveľa hladšie, než som predpokladal.

Skoré ranné hodiny prišli nakoniec skorej, než sme sa nazdali a s vychádzajúcim slnkom sa začal aj náš deň. Rongholdi boli na svojich labách skoršie ako my na nohách, pričom pobehujúc okolo vo veľkých kruhoch, kontrolovali perimeter. Oni zrejme nepotrebovali žiadnu prípravu, no za to tá naša prebiehala v niekoľkých krokoch.

Začala sa ľahkými raňajkami, s hlavnými ingredienciami v podobe krvi Bronra a rozdrvených lístkov Sechsberky, ktoré nám už úspešne kolovali v žilách. Nebola to žiadna delikatesa, ale bolo to práve niekoľko kvapiek krvi Bronra, čo mali moc utlmiť hocijaký pach.
Sechsberka nám poslúžili presne tak ako doteraz a to svojou nevinnosťou. S príšerami prichádzali aj negatívne pocity, ktoré vedeli s ľahkosťou zahmliť zdravý úsudok, čo nebolo nič nezvyčajné. Avšak podľa toho, čo som sa dozvedel, ani toto nebolo až také oprávnené. Prítomnosť príšer dokázala v ľuďoch vyvolať až neprirodzene negatívne pocity, za ktoré by sme mohli nepekne zaplatiť. Mala to byť jej nevinnosť, symbolika mieru, vďaka čomu nás naše emócie neprevalcujú.
Následne každý muž obdržal malý, smaragdový kameň, skrývajúci moc ochrániť nás pred príšerami. Boli to tri najzákladnejšie a hlavne najdôležitejšie veci, bez akých by naša misia zlyhala ešte skorej, než by bola začala.