DUST [SK]

20. Kapitola - Zlomená dôvera

Z pohľadu Isaaca

„Kde je zas to dievča," precedil som pomedzi zuby, keď som ju nikde nevedel nájsť. Nemohol som uveriť tomu, že opäť niekam zmizla. V duchu som len dúfal, že jej nenapadla žiadna blbosť, ktorou by sa mohla ohroziť. Od našej menšej výmeny názorov ubehli už vyše tri hodiny a ja som nechcel nechať veci na tejto úrovni. Absolútne ma nepochopila; urobila si svoj vlastný názor a ja som jej ho žiaľ nijako nevyvrátil... Nechápal som sám sebe, ani ako som tam mohol len tak stáť bez toho, aby som sa o vysvetlenie aspoň pokúsil. Bol som nasratý na nás oboch.

Prechádzal som okolo hlavnej brány, mierne prižmurujúc oči na postávajúcich, nič nerobiacich ľudí. Každý mal svoju robotu, takže som nevidel žiaden dôvod na ich nič nerobenie. Mrhali časom, a aby toho nebolo málo, skupinka ľudí sa neprestajne zväčšovala. Niečo ich muselo rozhodne zaujať, kvôli čomu som sa rozhodol ísť bližšie a zistiť čo sa tam dialo.

V strede tohto menšieho chaosu stál pomerne povedomý muž, avšak nikdy v živote som ho nevidel. Bol mladý, približne v mojom veku, no nevedel som ho nikde s istotou zariadiť. Hovoril niečo chlapom okolo neho, ale nebol som dosť blízko na to, aby som započul, o čo sa jednalo. Po chvíli sa ľudia začali obzerať do všetkých smerov – ako by niečo alebo niekoho hľadali...

Moju pozornosť upútalo dievča stojace na mieste, bez hocakého pohybu. Po lícach sa jej spúšťali slzy neprimeranou rýchlosťou, pričom sa dívala na jeden konkrétny bod. Nasledoval som jej pohľad, chcejúc vedieť čo ju tak náramne rozrušilo, len aby som zastavil očami na novom mužovi. Nepotreboval som byť čarodej, aby mi došlo, že on musel byť príčina jej momentálneho rozpoloženia, na čo sa mi v žilách rozhorel nový hnev. Nechcel som ju vidieť plakať a už vôbec nie, keď som nevedel dôvod jej plaču. Nemal som to potom možnosť napraviť, čo vo mne vyvolávalo nepríjemné pocity.

Katie začala cúvať dozadu, popri čom bezhlavo narážala do ľudí. Stihla urobiť niekoľko malých krokov, pokiaľ opäť zamrzla na mieste, s očami napĺňajúcimi sa strachom. V rýchlosti som sa pozrel na cudzinca, ktorý už viac nestál na svojom pôvodnom mieste. Namiesto toho mieril ku Katie, ktorá teraz zbesilo krútila hlavou zo strany na stranu, zostávajúc prikovaná k zemi. V tvári mala vpísanú toľkú bolesť, ktorá mi pripomínala bolestivú chvíľu, keď sa mi zrútila v náručí...

Rozrážal som si cestu pomedzi ľudí, neberúc ohľad na to, či som bol jemný alebo nie. Potreboval som sa k nej dostať skorej než cudzinec.

„Katie!" zakričal som na ňu, ale vôbec nereagovala.

Frustrovane som vydýchol, zrýchľujúc svoje tempo ešte viacej. Chlapov som odsácal na stranu, striedavo pozorujúc zlomené dievča a debila, ktorý musel byť príčinou jej zlého stavu. Delilo ma od nej už len posledných pár metrov, no on sa už stihol dostať priamo pred ňu.

„Nie," započul som ju prehovoriť, pokrútiac hlavou zo strany na stranu.

Vyzerala tak strašne zúfalo a on na ňu očividne nebral nijaký ohľad... Pomaly začal zdvíhať ruku, pravdepodobne za účelom dotknúť sa jej, ale mal smolu, lebo ja som akurát dorazil. Rýchlym pohybom som vymrštil päsť do vzduchu, uštedrujúc mu ranu do sánky. Moja päsť priletela z bočnej strany a on ju nestihol nijako zaregistrovať. Mierne sa zapotácal, až skončil v predklone s priloženou rukou na poranenou mieste.

Postavil som sa pred Katie a rukou ju posunul mierne za svoje telo, chrániac ju pred dotykmi, ba čo i len zrakom cudzinca. Ten sa začal konečne vystierať, pričom si prstami masíroval sánku. Z nosu mu tiekla jemným prúdom krv a ja som nemohol byť na seba viac pyšnejší.

Z pohľadu Katie

Stál predo mnou a ja som nechápala ako to bolo možné. Znamenalo to totiž, že ma opustil, nútiac ma hľadať dôvod, pre ktorý by to bol urobil, lenže žiadny som nenachádzala. Nechal ma samú bez toho, aby sa staral, čo so mnou bude ďalej...
Keď som sa dozvedela, že zomrel, celý môj svet sa zrútil, rozpadajúc sa na prach. Stratila som všetkých, na ktorých mi záležalo a neostal tu nikto, kto by mi ich bol nahradil. Všetci zmizli behom sekundy, no svet sa nikdy neprestal točiť. Bolo to ako keby nikdy nežili. Jediné, čo po nich ostalo, bolo pätnásť ročné dievča snažiace sa otupiť všetky svoje rany – ja.