DUST [SK]

2. Kapitola - Cesta do Cinder City

Nevyzerala som tak. Nevyzerala som ako bojovníčka. Rozbité zrkadlo kopírovalo do posledného detailu môj odraz a s ním možno aj veci, ktoré by som nechcela. Môj výzor bol podobný každému devätnásť ročnému dievčaťu. Jedinou odlišnosťou boli moje žiarivo biele vlasy, s ktorými som sa narodila. Žiarili na míle ďaleko, vďaka čomu som ich milovala a neznášala zároveň. Na ľavej strane hlavy som mala dnes urobený malý zapletený cop, ktorý sa nakoniec strácal vo vysoko vyčesanom vrkoči. Robilo ma to staršou a pôsobila som menej zraniteľnejšie ako keď som ich mala rozpustené. S vrkočom som nepôsobila ako stratené, malé dievčatko, čo sa stratilo vo veľkom, zlom svete.

Venovala som posledný pohľad do zrkadla, očami som prebehla celú svoju maličkosť a nemohla sa zbaviť pochybností. Nepramenili z môjho výzoru, no skorej z vecí, ktoré ich mohli na mne zaujať na toľko, že si ma vybrali... S ťažkým povzdychom a ešte ťažším batohom na chrbte som vyšla z môjho malého, skromného domu a bez otočenia sa, som kráčala v ústrety môjmu novému životu.
Možno, ak by som sa naposledy zadívala na dom, kde som žila celý svoj život, možno by som sa jednoducho rozbehla naspäť. Hodila by som sa na posteľ a predstierala by som, že som nikdy nebola vybraná do Cinder City. Jediná vec, ktorá mi v tom bránila, bola moja racionálna časť mozgu. Nemusela som sa pýtať nikoho, aby som dobre vedela, že následky by neboli ani zďaleka pekné, ak by som sa rozhodla pre túto možnosť. Bol jednoducho čas odísť.

Miesto odchodu bolo na úpätí malej hory Rodan, ktorá bola svižnou chôdzou vzdialená približne tridsať minút. Mala by som tam doraziť včas na to, aby som nemeškala, ale ani aby som tam nebola ako prvá. Krok za krokom som sa blížila k svojmu cieľu, snažiac sa nedať žiadnu šancu mojim zradným myšlienkam, aby sa predrali na povrch. Boli ako tornádo, ktoré sa prebúdzalo v mojej hlave a ja som nevedela ako s ním spolupracovať. Boli to všetky pocity zmiešané do jednej hmoty, tvoriac adrenalín v mojom srdci, ale predovšetkým strach z neznámeho.

Krátky pohľad nahor ma uistil v tom, že som prišla načas. Obloha na obzore sa začínala sfarbovať do jemnej ružovej, oranžovej a žltej farby, čo znamenalo len jedno: svitalo. Niektorí ľudia zvykli hovorievať, že každý nový deň bol novým začiatkom... Zdalo sa, že dnes bola pre mňa a pár ďalších bytostí, táto fráza ušitá priam na mieru.

Napočítala som šestnásť mužov mladšieho a stredného veku, ktorí tu postávali rozdelení do menších skupiniek. Každý o niečom horlivo diskutoval s nadšením v tvári, čo bolo presným opakom tej mojej. V skutočnosti sa tu nachádzali len tri osoby, ktoré sa netvárili nadšene. Moja maličkosť zaberala jedno miesto, a potom tu boli dvaja muži, čo sem rozhodne nepatrili. Nemohli mať veľa rokov, možno niečo okolo dvadsať päťky... Mnohí bojovníci od nás vyzerali byť starší ako oni dvaja, no aj napriek ich mladému veku sa zdalo, že by pre nich nebol žiaden problém zabiť nás všetkých. Bola to taká divná, nevysvetliteľná žiara, ktorá roznášala nebezpečenstvo všade okolo nich.

Netrvalo mi však dlho, aby som si všimla nepríjemného detailu, že tu nebol nikto zo ženského rodu. Ako jediná som v tejto skupine zastupovala nežnejšie pohlavie a tento fakt ma desil. Stalo sa to pre mňa dokonca až nepríjemné a to v momente, kedy sa na mňa upreli všetky mužské pohľady. Cítila som sa pred nimi ako nahá, aj napriek môjmu malému množstvu odhalenej kože.

„Tak táto tu dlho nevydrží."
„Čo tu robí?"
„Vyzerá ako malé dievčatko."
„Asi sa stratila."

Každý z nich povedal niečo na moju adresu. Niečo posmešné, na čom sa nenormálne zabávali. Jediní, ktorí sa zdržali komentára, boli dvaja cudzinci. Ani u nich mi však neuniklo, ako sa ich pohľad menil z nechápavého na pobavený, predtým než bol znovu ľadový.

Nevedela som, čo som mala robiť, keď vrava chlapov neutíchala ani po dlhšom čase, a tak som svoj pohľad presunula na mužov, ktorí nás mali sprevádzať do ich mesta. Nehľadala som v nich útechu, ani nič podobné. Chcela som len, aby sme konečne vyrazili a mali to všetci za sebou.