DUST [SK]

24. kapitola - Poďme sa pohrať

Môj výkrik bol naplnený čírim zúfalstvom a beznádejou. Odmietala som sa mu podať alebo sa vzdať bez boja, no prečo sa zdalo, že môj osud bol už dávno napísaný? Nemala som ani tú najmenšiu šancu ujsť.

„Prosím," hlesla som znovu, ale bez účinku.

Telo som mala stuhnuté v jednom veľkom kŕči, kedy sa zdal byť i ten najmenší pohyb neuveriteľne ťažký. Myseľ sa mi uzamkla pred zbytočnými myšlienkami, sústrediac všetku pozornosť na daný okamih. Každý jeden dotyk som vnímala niekoľkonásobne intenzívnejšie. Svojou neviditeľnou silou sa mi vyrývali do pamäte ako nevítaná spomienka.

„Ako sa nám to tá situácia otočila..." nasilu sa zasmial. „Teraz ty si tá, ktorá plače a prosí."

Prudko som sa mykla pri pocítení jeho klesajúcej ruky, na čo na mňa položil väčšiu časť svojej váhy, kompletne ma uväzniac. Jeho prsty sa takmer dotkli môjho najcitlivejšieho miesta, ale v poslednej chvíli všetka váha dlhovlasého muža zmizla.

Zmätene som otvorila uslzené oči, hľadajúc príčinu svojej záchrany. Než som ale stihla s rozmazaným zrakom hocčo zaregistrovať, okolo tela sa mi obalili niečie ruky a prudko ma vytiahli na nohy. Podvedome som sa začala vzpierať, pokúšajúc sa dostať čo najďalej od cudzieho tela. Nemala som v sebe veľa síl, no snažila som sa bojovať najlepšie ako som vedela.
Vyčerpanosť mi prúdila celým telom, preto nebolo divu, že som viditeľne prehrávala. Mala som sa chuť vzdať. Jedine pocit bezmoci, ktorý som v sebe stále cítila, ma nútil bojovať ďalej. Nechcela som na sebe opäť cítiť tie nechutné prsty. Na moju smolu sa ruky okolo mňa utiahli do železného stisku...

„Katie!"

Započula som naliehavý hlas, ktorý mi zastavil celý svet navôkol. Bez rozmýšľania som sa prestala brániť – už som sa viacej nesnažila dostať preč. Úplne som strnula, avšak teraz z úplne iného dôvodu.

„Katie," hlas, tak neuveriteľne známy, teraz znel oveľa jemnejšie. Hral sa s každým písmenkom môjho mena; znel ako rajská hudba; ako moje osobné spasenie.

Zdvihla som hlavu a vyhľadala tie šedé oči ukrývajúce mnoho tajomstiev. Mala som ich možnosť vidieť veľakrát. Videla som v nich chlad, bezcitnosť, kľud, hnev, ale aj tie malé iskričky, ktoré sa mu v nich objavili vždy, keď sa úprimne smial. Teraz som v nich videla prudkú, ničivú búrku so schopnosťou zmiesť všetko so sebou a ja som v nich aj napriek tomu našla útechu. Zahliadla som v nich ten známy pocit, ktorý som s ním vždy mala, i keď som si to veľakrát neuvedomovala: Pocit bezpečia.

Pri všetkom tom strachu som zabudla poriadne dýchať, a tak som sa prudko nadýchla toľko potrebného kyslíka a vydýchla všetky obavy. Netušila som, či to bolo tým náhlym prísunom kyslíka alebo niečím iným, ale ja som sa v jeho pevnej náruči rozpadla. Roztrieštila som sa na malé kúsky presne tak isto ako niekoľko ráz predtým. Boli to práve jeho ruky, ktoré ma zachránili pred ďalším tvrdým pádom na zem.

„Isaac," vzlykla som náhle, vyjadrujúc všetky pocity v jednom slove.

Odpovedal mi pomocou svojich činov, kedy si ma pevnejšie pritlačil k telu. Zaštítil ma ramenami, poskytujúc mi súkromnú, nepreniknuteľnú pevnosť. Ruky som mala voľne zakliesnené medzi našimi telami, s dlaňami položenými na jeho najvzácnejšom orgáne. Zdalo sa, že telo sa mi otriasalo v tichých vzlykoch do jeho rytmu – ako by i jeho srdce plakalo spolu so mnou...

„Je mi to ľúto, zlato. Tak strašne mi je to ľúto..." zašepkal mi do vlasov.

Nevnímala som jeho ruky na mojom odhalenom chrbte, ani ako si ma polonahú tlačil na svoj vypracovaný hrudník. Mohla som sa sústrediť len na to teplo sálajúce z jeho tela a nepravidelné dýchanie. Mala som zavreté oči, ale aj tak som cítila ako sa mi pred nimi začínali robiť mdloby.
Situácia spred niekoľkých minút sa mi v mysli opakovala od začiatku a ja som znovu nezvládala toľký nápor emócií. Potrebovala som sa aspoň na chvíľu oslobodiť od tej veľkej bolesti...