DUST [SK]

16. Kapitola - Starena

Všetko sa zdalo byť tak neuveriteľne hlasné. Aj tie najtichšie zvuky, ktoré som normálne sotva počula, boli teraz hlučné. Spoza zavretých viečok som vnímala vzdialené hlasy, pravidelné kvapkanie vody a neuveriteľnú bolesť hlavy, ktorá určite čoskoro exploduje. Cítila som sa ešte horšie ako keď som sa naposledy prebrala v nemocnici po menšom konflikte s Bronrami.

Hlavou mi neprúdili žiadne konkrétne myšlienky. Dalo by sa povedať, že som sa cítila v zvláštnom kľude, kde ma nič nezožieralo... Teda, až pokiaľ som si neuvedomila ten veľký kŕč, v ktorom sa nachádzalo celé moje telo.
Zamračiť sa – niečo tak ľahké, čo by som teraz najradšej urobila, ale nedokázala som to. Nevedela som vykonať ani takúto banalitu, na čo som sa chcela zachmúriť v tvári ešte viac, lenže... S hlbokým nádychom som sa pokúsila utíšiť všetky prebytočné zvuky, ktoré sa mi nepríjemne zarezávali do uší. Sústredila som sa len na melodické hlasy; spôsob ako o niečom so záujmom diskutovali, no žiaľ bez moci rozpoznania významu slov. Nemala som ani najmenšie tušenie ako som sa znova ocitla v takomto stave, kde som sa stala korisťou vlastného tela.

Na začiatok som sa pokúsila pohnúť končekmi prstov na rukách, keďže to sa zdalo byť najľahšie. Bez poňatia o čase som na tento maličký úkon sústredila všetku pozornosť, pretože zrazu sa to javilo byť nedosiahnuteľné. Najprv som sa začala sústrediť na mäkkú látku, ktorú som cítila pod bruškami, no i zvyškom tela. Bola príjemná na dotyk a s tým prišla aj ďalšia túžba: prejsť po nej prstami. Bola to banalita, ale v tomto momente na ničom inom nezáležalo.

„Preberá sa!" pošepky vyhŕkol povedomý hlas, dávajúc si pozor na svoju hlučnosť. Bolo to v rovnakom momente, ako keď sa mi konečne podarilo pohnúť tými malými kostičkami na ruke.

Pomaly som otvorila prilepené očné viečka a niekoľkokrát nimi zaklipkala, odoháňajúc hmlistú clonu. Zrak sa mi postupne zaostroval, až som napokon videla okolie v plnej ostrosti. Chvíľu mi trvalo pokiaľ som sa spamätala; pokým som si obzrela celú miestnosť, len aby som si uvedomila, že mi je až priveľmi známa. Ležala som v nemocnici, kde som strávila doteraz najviac nocí behom môjho pobytu v Cinder City.
Možno by som sa mala nasťahovať priamo sem, čím by som im zaručene ušetrila kopu starostí a aj času... Táto myšlienka ale zanikla tak rýchlo ako vznikla, keďže som pohľadom zastavila na chalanoch. Mužoch, ktorí tu stáli všetci do jedného, dívajúc sa na mňa starostlivým pohľadom.

„Ako sa cítiš?" opýtal sa ma potichu Ben.

Otvoriac ústa som mu išla dať pozitívnu odpoveď, avšak nevyšla zo mňa ani hláska. Chcela som niečo povedať, hocičo, ale zdalo sa ako by som bola zabudla všetky slová. Zrazu som netušila, či som išla klamať ich alebo samú seba...
Netrvalo dlho a udalosti včerajška sa mi začali vybavovať pred očami v krátkych útržkoch. Môj príchod, výbuch emócií, príliv spomienok a nakoniec prázdno. Prázdno, kde sa nenachádzala ani jedna spomienka, čo sa dialo potom. Prázdnota, ktorú som mohla stále cítiť.
Nebola som si istá, či existovalo správne slovo, vystihujúce všetky moje pocity... Napadlo mi len jedno. Také, ktoré som sa bála vysloviť nahlas, pretože potom to bude oficiálne.

„Zlomene," prehovorila som šepotom, dúfajúc, že jeho impakt bude menší, no nebol. Každý pár uší ho počul, avšak moje srdce stálo v prvej línií. Porazene som od nich odvrátila pohľad, zapichujúc ho na prsty ruky, s ktorými som jemne hýbala.

Možno, a len možno, ak sa na nich nebudem dívať, tak nebudú vidieť ako som sa pred nimi rozpadala. Povedala som im pravdu, lebo zatĺkať bolo zbytočné. Niečo sa v mojom vnútri lámalo a ja som netušila ako to zastaviť, zalepiť, ba napraviť.
Okolo srdca som cítila utiahnutú päsť, ktorá vyvíjala väčší a väčší tlak; sťahovala mi pľúca, robiac ma väzňom vo vlastnom tele. Chcela som kričať o neférovosti v tomto svete, pomstiť sa, plakať, postaviť sa na nohy a pohnúť sa ďalej... No namiesto toho som tu len bezmocne ležala, s vyhasnutým pohľadom sa dívala na nekonkrétny bod, nechcejúc čeliť mojim spolubývajúcim. Neurobila som nič zlé, oni taktiež nie, no jedna časť môjho vnútra si priala, aby odišli. Bolo ľahké povedať jedným slovom ako som sa cítila, ale ukázať to a prehovoriť o tom, predstavovalo niečo úplne iné. Bolo to o to viac komplikovanejšie, keď v mojom vnútri sídlila aj hanba.