DUST [SK]

28. Kapitola - Sebakontrola

„Bolesť pre teba nie je dosť motivačná," prehovoril so zamyslením Hector, krúžiac okolo mňa s mečom v rukách, zatiaľ čo ja som opäť predstavovala bezcenné zviera chytené v jeho pasci.

„Snažím sa," hlesla som potichu, upriamujúc pohľad do zeme, čo bola chyba. Na chrbte som pocítila podrážku ťažkej topánky, ktorá mi vyrazila všetok kyslík z pľúc. Pod náhlym tlakom som taktiež urobila dva rýchle kroky dopredu a tvárou dopadla na tvrdú zem.

„Nesnažíš! Si len malé ufňukané decko! Chceš, aby ti vkuse musel niekto zachraňovať zadok?! Si neschopná! Tak sa postav a bojuj tak, ako sa patrí!"

Už takmer dve hodiny sme robili to isté dookola a ja som nevládala. Čerpala som zo svojich posledných síl, no aj napriek tomu som sa zaprela rukami do zeme, nadvihujúc svoje príliš ťažké telo. Než som sa ale stihla vyšvihnúť na nohy, do pravého boku mi narazila špička Hectorovej topánky. Nebola som v dobrom stave, ale to, ako som bola bolestivo odhodená z môjho pôvodného miesta, som vnímala veľmi dobre. Niekoľkokrát som sa pretočila vo vzduchu, až som hrubo dopadla na chrbát.

„Povedal som ti, že sa máš postaviť!" nahlas zakričal. Bol to kontrast oproti slovám naokolo postávajúcich ľudí, ktorí sa na mojej prehre dobre zabávali. Počula som len ich nezrozumiteľný šepot; znel ako jemná melódia, podtón k hlavnej skladbe.

„Ja-," zakašľala som a vypľula na zem nahromadenú krv z úst, „ja už nemôžem," hlesla som vyčerpane.

Avšak vedela som, že moje slová, či pocity nič neznamenali. V zúfalej snahe som lapala po vzduchu a opäť som sa snažila postaviť. Musela som, pretože inak by sa veci stali len a len horšími. Krv, ktorú som vykašliavala, ma už dávno nedesila, pretože som sa s ňou touto cestou stretávala takmer každý deň.

„Chyť do ruky ten skurvený meč a bojuj! Nie si dosť dobrá ani to, aby si prehrala so cťou!"

Všetky svaly v mojom tele kričali od bolesti, ale ja som ich aj tak zaťala a s agóniou sa zohla po meč ležiaci na zemi. Slzy mi samé stekali po špinavej tvári, ukazujúc okoliu moju slabosť. Vedela som čo príde, ale nemala som v sebe už nič, čím by som tomu dokázala zabrániť...
Meč som mala na dosah prstov, keď mi Hector podkopol nohy, znovu ma posielajúc k zemi. Tento raz som sa ale postaviť už skutočne nevládala, a tak som zostala nehybne ležať na nepríjemnou povrchu, ktorý mi poskytoval jedinú oporu.

„Prestaň sa hrať na chudinku! Nie si o nič viac, ako ostatní!"

Myslela som si, že som si už vybudovala imunitu voči jeho slovám, ale ako sa zdalo, tak nie. Každá jeho poznámka stále zabolela, nachádzajúc si čestné miesto v úzadí mojej mysle. Bol tam aj smiech, ktorý sa ozýval okolo mňa, vrátane tichých slov, až som nakoniec radšej prestala vnímať svoje okolie.
Zadívala som sa na pochmúrnu oblohu s mohutnými mrakmi a ironicky, netrvalo dlho, aby prvá dažďová kvapka dopadla na moju dochrámanú tvár. S pootvorenými ústami som do seba nasala toľko potrebný kyslík, no i ťažkú vôňu dažďa. Netrvalo dlho, aby sa jedna kvapka premenila na stovky ďalších a ja som sa s každou jednou lámala na malé kúsky. Slzy mi stekali do rytmu ich prírodných bratov a sestier, nechávajúc ma utápať sa v ich malých telách. Priala som si, aby ma pohltili a dostali z tohto miesta navždy preč.

Z diaľky som počula ako Hector stále niečo kričal, až pokiaľ ho neprerušil anjelský hlas: „To stačí."
Hlas, ktorý ma vrátil naspäť do reality; moja pripomienka, prečo to nemám vzdávať.

„Ty sa do toho nepleť starena," odbil ju, no jeho hlas sa o pár oktáv zjemnil. Starena bola jeho jediná liečiteľka a on si uvedomoval ako veľmi bola potrebná. Nie raz ma vytiahla zo zranení, pri ktorých som si myslela, že boli moje posledné a ja som určite nebola jediná u koho to dokázala.