DUST [SK]

17. Kapitola - Škrekot

Cez les sme išli celý čas v rýchlom tempe aj napriek mojej veľkej nevoli, avšak nedovolila som si nič povedať. Nechcela som ísť nikam, ale nemala som na výber. Hector s jeho mužmi museli doslova šalieť, a preto sme sa ich potrebovali rýchlo striasť, i keď len dočasne. Náš úmysel bol prechod cez púšť, čo bolo čisto len zo strategických dôvodov. Cesta cez piesočnatú krajinu bola veľká obchádzka, keďže lesy by nám ušetrili celý deň času, no tie boli omnoho predvídateľnejšie. Pravdepodobne budú očakávať, že sa práve cez ne budeme chcieť vrátiť do Cinder City; na miesto, kde sme boli vo výhode a v bezpečí. Nikto z nich by nepredpokladal cestu cez rozhorúčenú oblasť s minimálnym výskytom života, čo bol presne dôvod prečo sme tadiaľto išli.

„A ja som si naivne myslela, že sa na toto prekliate, pieskom zaliate miesto nikdy nevrátim," povzdychla som si, rozhliadajúc sa okolo seba. Všetko po starom, nič nové, žiadny život a všetko žlté – priam dokonalé.

„Dobre vieš, že to bola najlepšia voľba," odpovedal mi Rudias po výmene rýchlych pohľadov s chalanmi. Usudzovala som, že to bolo kvôli mojim pár slovám, keďže som neprehovorila od momentu ako sme opustili hrob stareny. Nemala som náladu a v skutočnosti som ani nechcela. Potrebovala som nejaký čas sama pre seba, so svojimi vlastnými myšlienkami. Necítila som sa zlomene, no zato som si pripadala úplne prázdne – ako by vo mne nič neostalo, nezvládajúc viac plakať, či sa hnevať... Za posledné týždne som vyčerpala všetku svoju psychickú kapacitu, v procese čoho som stratila silu na načerpanie novej.

Ben kráčajúc kúsok predo mnou spomalil svoje tempo a prispôsobujúc sa mojej rýchlosti začal kráčať po mojom boku. „Si okej?" zisťoval so záujmom.

Mierne som stiahla obočie a venovala mu nechápavý pohľad. „Ty by si bol?"

V odpovedi si len hlasno povzdychol, uvedomujúc si realitu. Oceňovala som jeho snahu, ale bolo to márne. Nebola som stroj, ktorý sa dal napraviť do pôvodného stavu behom pár hodín...

„Tak vidíš," ticho som zamrmlala.

Ešte chvíľu kráčal po mojom boku, venujúc mi krátke skúmavé pohľady. Rozhodne chcel ešte niečo povedať, no svoje plány si nakoniec rozmyslel. Namiesto toho opäť pridal do kroku a pripojil sa k Isaacovi, ktorý sa na neho s očakávaním pozrel. Ben za pochodu mierne pokrútil hlavou zo strany na stranu, načo som otrávene pretočila očami. Nemusela som byť veštec, aby som vedela o čo sa jednalo. Pravdepodobne ho za mnou poslal Isaac, aby zistil, či som bola v poriadku...

. . .

Neviem koľko hodín sme išli cez púšť, avšak okrem tých pár slov na začiatku som nič neprehovorila. Našla som útechu v tichu, lebo keď som nerozprávala, tak som nemusela rozmýšľať vôbec nad ničím. Myšlienky stopli svoj nekonečný kolobeh, nechávajúc moju hlavu opustenú, utápajúcu sa v samote. Zostávalo mi už len kráčať s automatickým módom, s nemým pohľadom upriameným na piesok, bez hocijakého sústredenia. Dokázala som sotva vnímať tú neznesiteľnú horúčavu zo slnka, ktorá mi neprestajne spaľovala telo.

„Na chvíľu si dáme pauzu," prehovoril Isaac, keď sme natrafili na maličkú oázu tvorenú len z niekoľkých stromov. Pochybovala som, že sa vôbec na takomto malom priestranstve nachádzala nejaká voda, avšak uspokojila som sa s ponúkaným. Bez venovania pozornosti chalanom som si sadla do tieňa, ktorý poskytovali stovky malých zelených listov na strome. Oprela som sa o jeho kmeň, s úľavou zavierajúc oči. Pokúsila som sa uvoľniť všetky svaly v tele, v dôsledku čoho som pocítila ako veľmi som bola unavená. Počas celej cesty som na fyzické vyčerpanie ani len nepomyslela a práve v tejto chvíli sa zdalo, že mi každá jedna končatina vážila aspoň dvesto kilo.

Počula som chalanov niečo potichu mrmlať, ale nerozumela som im ani slovo. Nevedela som, či to bolo spôsobené mojou vyčerpanosťou alebo sa naozaj snažili o to, aby som ich nepočula... Avšak, byť zvedavá a skutočne sa o to zaujímať, sa momentálne javilo byť príliš nákladné. Všetky moje zmysly; myseľ; celé telo som mala unavené, kričiace po odpočinku.