DUST [SK]

19. Kapitola - Démoni noci

„Prečo som vás vlastne nikdy nevidela na raňajkách?" čudovala som sa. Túto otázku som sa ich chcela spýtať už dávno, no nejako na ňu nikdy neprišiel ten správny čas. Napadla mi až dnes ráno, keď som išla na raňajky a po nich nebolo ani stopy. Aj oni museli predsa jesť, nehovoriac o ich mohutných postavách, ktoré museli vykrmovať o to viac.

„Povieme jej to?" zasmial sa Rudy, vymieňajúc si pohľady s chalanmi. Všetci vyzerali byť náramne pobavení a ja som netušila prečo. Bola to normálna otázka, ktorá by zaujímala snáď každého...
Po chvíli ticha a po niekoľkých strohých prikývnutí, mykol ramenami: „Okej, tak ti to povieme, ale je to prísne tajné," zašepkal a naklonil sa bližšie ku mne. „Chodíme tam v iných časoch."

Zarazene som ostala zamrznutá na mieste, prehrávajúc si jeho odpoveď v hlave, len aby som sa od neho odtiahla s ešte nechápavejším pohľadom. „Čo na tom bolo také tajné?"

Bolo to až moja otázka, ktorú som musela očividne vysloviť nahlas, aby mi to začalo dávať zmysel. Robil si zo mňa srandu a ja som mu do jeho pasce dobrovoľne vliezla. Otrávene som zastonala, dívajúc sa na jeho rozširujúci sa úsmev.
„Prečo tam chodíte v iných časoch?" opýtala som sa s povzdychom.

„Lebo tam nie sú všetci a už len to je dosť dobrý dôvod, nie?" uvažoval nahlas ryšavec. „Ale," vystrel ukazovák do vzduchu, „hlavný dôvod je, že máme iné jedlo ako ostatní."

„A to zas prečo?" rozhodila som rukami, cítiac sa mierne pobúrene.

„Už sme ti hovorili, že sme niečo ako elita," mykol Fredo ramenom.

„Je to nefér," zamračila som sa na nich, zatiaľ čo mi v mysli prebleskla spomienka na dnešné raňajky: Kaša z divných rastlinných výhonkov.

„Nie je."

„Ale je!" oponovala som. „Chápem, ste elita, no stále to je nespravodlivé. Ani zďaleka nemusíte robiť toľko, koľko ostatní. Môžete si robiť čo chcete, čiže kľudne aj sedieť na zadku celé dni a ešte k tomu dostávate lepšie jedlo."

„Možno toho nerobíme veľa, ale my vždy robíme tú najšpinavejšiu prácu," prehovoril Ben, zdvíhajúc kútik pier do polovičného úsmevu.

Nadychovala som sa, v snahe dostať zo seba nejakú dobrú odpoveď, ale následne som si uvedomila, že som mu na to vlastne nemala čo povedať. Rozhodla som sa radšej mlčať a ďalej kráčať dopredu, smerom do Bludiska. K miestu, kde som mala nevybavené účty, pripravené na uzatvorenie. Môj nápad sprvoti nezožal veľký úspech u chalanov, ale ja som potrebovala prekonať svoj malý strach. Stálo ma to pomerne dosť síl, kým som ich presvedčila, no bolo to niečo čo museli chápať, keďže oni by sa nezachovali inak.

Blížili sme sa k veľkej, uzatvorenej bráne smerujúcej do bludiska, ktorá sa začala otvárať ešte skorej, než sme sa k nej stihli dostať. Už som sa nad tým ani len nepozastavovala a jednoducho pripísala kredity mužom po mojom boku. Nestalo sa to prvýkrát a ani naposledy, čo pre nich ľudia robili prvé, i posledné. Nemala som ani poňatia kam ich moc siahala, pričom som si nebola istá, či by som to reálne chcela zistiť... Boli moji spolubývajúci, no ak by som ich nepoznala, naháňali by mi strach. Ich prítomnosť spôsobovala šepot okolia a nevysvetliteľnú auru žiariacu všade okolo nich.
Z môjho pohľadu to boli úžasní chlapi, ktorí sa ku mne chovali lepšie ako hocikto iný v mojom živote, ale bez pochýb sa vedeli premeniť na diablov. Takých, ktorých človek chce mať rozhodne na svojej strane. Nikto ma nepresvedčí o opaku – ani oni sami nie.

„Kto vypustil tých Bronrov vlastne? Ten, čo bol so mnou v púšti?" opýtala som sa mierne zmätene, keďže som si nespomínala, že by som doteraz túto informáciu obdržala.