DUST [SK]

38. Kapitola - Priateľský Ronghold

Z pohľadu Bena

„No, nejaké nápady ako sa dostať cez tento dvadsať metrový útes, páni?" spýtala sa pobavením hlasom Melany, no v tvári sa jej zračila beznádej.
Stála na hrane veľkej skaly, rukami sa opierala o pochybne vyzerajúci strom a na môj vkus sa až nebezpečne prehýbala cez okraj útesu. Jej počínanie sa očividne nepáčilo ani Donovi, keďže ju odtiahol od okraja a s káravým pohľadom ju postavil o dva metre ďalej.

Nebudem klamať, stále som si trochu zvykal na prítomnosť Melany – nie že by som ju nemal rád, to nie. V skutočnosti to bola jedna z najobľúbenejších žien v mojom živote. Jednoducho bolo len neprirodzené, že tu bola s nami. Väčšinou, vlastne vždy, sme boli len mužská zostava. Riadili sme sa naším malým mottom buď-alebo, čo sa nespájalo vždy so slovom bezpečné...
Prvé narušenie našich výprav prišlo až v podobe malého, blonďavého tornáda menom Katie. Dovtedy to bolo ľahké, lebo sme vedeli, že sa zakaždým nejako oklepeme, pozviechame a pôjdeme ďalej. Po jej príchode to už tak jednoduché nebolo, lebo sme museli myslieť aj na niekoho iného. Museli sme na ňu brať ohľad a zároveň všetko prispôsobiť jej schopnostiam. Bola to príjemná zmena, lebo častokrát si to vyžadovalo robiť veci inak, než sme boli zvyknutí. Okoreňovala nám životy už len so svojou prítomnosťou, a že sa mi to páčilo...

„Máme iba dve možnosti," začal hovoriť Don, pričom pohľad uprel na svoju manželku. „Prvá zahŕňa ísť pozdĺž útesu a dúfať, že nájdeme úsek, kde sa to znižuje. Táto možnosť nám ale zaberie nejaký ten čas a za to riešenie číslo dva, by nám ho ušetrilo... Lenže, bolo by oveľa priamejšie."

„Priamejšie?" zopakovala nechápavo. „Akým jazykom to zase rozprávaš? Proste to vyklop!" pokrútila nad ním pobúrene hlavou.

„Mohli by sme to zlaniť dole..."

„A v čom je problém?" zdvihla obočie do závratných výšin a na náznak dôrazu si dala ruky v bok.

A len tak, zrazu som dostal neuveriteľnú chuť vypariť sa. Bol to okamih, kedy mi bolo jasné, že som tu bol navyše a zároveň som sám sebe ďakoval, že som sa nenamočil do takej šlamastiky ako práve Don.

„Si ochotná urobiť to? Vieš, ono to nebude ľahké, budeš potrebovať veľa sily v rukách..." hovoril na ňu neistým hlasom, nechcene tým vytvárajúc podmienky pre dokonalú výzvu.

Melany naňho zlostne prižmúrila oči a následne sa ráznym krokom vybrala mojim smerom. Boli to len roky tvrdého výcviku a životných skúseností, ktoré ma udržali na mieste bez pohybu. Pretože to nutkanie ustúpiť o niekoľko krokov dozadu, bolo naozaj silné...

„Ben, prosím ťa," pokúsila sa o maličký úsmev, „požičaj mi tvoje lano." Snažila sa tváriť milučko, lenže v očiach jej svietila tá prekliata výzva zmiešaná s hnevom, ktorú som u žien niekedy priam neznášal.
„Moje lano nie je také dlhé ako tvoje," dodala, keď som sa dlhšiu dobu nemal k žiadnej činnosti.

Zvažoval som totiž, či jej prosbu splniť alebo sa radšej do ich malého manželského sporu nezapájať. Cítil som na sebe Donov ostrý pohľad, no tie prenikavé hnedé oči boli v tomto okamihu ostrejšie a desivejšie. Don mohol byť môj vodca, ktorý vedel byť kurva desivý, avšak teraz by som svoju dušu radšej zapredal samotnému diablovi ako čeliť Melany. Preto som zviazané lano bez slov odpojil od svojho batohu a podal jej ho, v rýchlosti venujúc jeden ospravedlňujúci pohľad Donovi. Vedel som, že za tento čin si vypočujem ešte veľa slov, hlavne, ak Melany urobí to, čo som si myslel. Koniec koncov, len sprostý by to nevedel, no nebol som si istý, či to naozaj spraví. Poznal som pár mužov, ktorí by to odmietli urobiť, ale pýcha a naštvanosť boli zrejme oveľa väčšie než strach...