DUST [SK]

12. Kapitola - Osada Vyvrheľov

12. Kapitola – Osada Vyvrheľov

„Ako si sa sem vlastne dostala?" spýtal sa ma pán Divný.

„Ako myslíš sem?" odpovedala som mu s otázkou v nepochopení.

„Do lesa, v ktorom sme na seba narazili," objasnil mi, pričom ďalej kráčal dopredu.

„Aha, no ja ani veľmi neviem?" neveselo som sa zasmiala a poškrabala sa vo vlasoch, i keď ma tam nič nesvrbelo. „Bežali sme pred Bronrami a nejako som sa odlúčila od chalanov. Potom som spadla z útesu do rieky, kde bol silný prúd... Stratila som vedomie a prebrala sa až o niekoľko hodín. Bola som pri nejakých svietiacich stromoch a-,"

„Beddyani," skočil mi do rozprávania.

„Čo?" pozrela som sa na neho s prekvapeným pohľadom.

„Tie stromy sa volali Beddyani."

„Ah, okej... Takže bola som pri Beddyanoch, kde som strávila aj noc a okolo obeda som sa rozhodla pokračovať v ceste. Kráčala som niekoľko hodín po pláni, a potom narazila na ten les, ktorým som išla, pokiaľ sme sa nestretli," objasnila som, aj keď som nevedela, prečo som mu to vlastne vysvetľovala... Pochybovala som, že sa o to skutočne zaujímal. Jediné, čo mohol chcieť, bolo zabitie nudy pri ešte nudnejšom napredovaní.

V pohybe sme boli už niekoľko hodín, ktoré som už prestala počítať. Jediné, čo som zaznamenala, bolo zapadajúce slnko. Teplota vzduchu sa postupne znižovala, čím sa stávala prijateľnejšou, keďže zostávajúce slnečné lúče nás naďalej príjemne hriali na pokožke.
Celý čas sme kráčali po nekonečnom, rozpálenom piesku. Slnko na nás ani na sekundu neprestávalo vrhať svoje horúce paprsky, sprevádzajúc nás pri našom každom kroku. Počas našej cesty sme nenašli kúsok tieňa, žiadne stopy po potrave, ani civilizácií. Niekoľkokrát som sa pýtala pána Divného na cestu, no jeho jediná odpoveď bola, aby som mu verila, čo bolo ekvivalentom nemožného. Pretože, ak by som verila človeku, ktorý zradil ľudí v Cinder City a strieľal na nás, nestala by som sa naivnou?

„Si si istý, že skutočne vieš kam ideme?" opýtala som sa pochybovačne. „Mne to pripadá stále rovnako. Nemám pocit, že by sme sa k niečomu blížili..."

„Povedal som ti, musíš mi veriť," prehovoril unaveným a z časti naštvaným hlasom.

„O chvíľu nastane tma," prehodila som medzi rečou očividné, zámerne ignorujúc jeho žiadosť. Nemalo zmysel diskutovať o dôvere, no zároveň som ho nechcela naštvať ešte viac. Nie že by mi to vadilo, ale bol jediný človek, ktorý tu so mnou bol. Sama by som bola úplne stratená. Najlepšia vec, akú som prosto mohla urobiť, bolo držať sa ho a využiť ho vo svoj prospech. Možno predsa len poznal cestu z tejto prekliatej pieskovej oblasti...

„Viem."

„A nechceš niekde zastať? Aby sme mohli napríklad prenocovať? Vieš... Ľudia potrebujú vykonávať aj činnosť, ktorá nesie názov spánok a táto informácia bude pravdepodobne prekvapujúca, no ten sa väčšinou uskutočňuje v noci, keď je tma."

„Nie," zamietol nekompromisne.

„Prečo?" Nemohli sme predsa kráčať po tme. Nebudeme mať na to dostatok energie, ani svetla. Pravdepodobne by sme celý čas chodili do kruhu bez toho, aby sme o tom vedeli.

„Lebo! Neplánujem sa nechať zabiť!" naštvane vykríkol, náhle sa na mňa otáčajúc.

V dôsledku jeho činu som musela prudko zastaviť na mieste, keďže som s ním nechcela mať ani ten najmenší telesný kontakt.
„Nerozumiem tomu," pokrútila som hlavou. Nemala som ani najmenšiu šajnu, na čo narážal. „Prečo by si sa mal nechať zabiť?"
Myslela som si, že sa skorej zabijeme, keď budeme pokračovať v našej ceste po zotmení, no svoje myšlienky som radšej nahlas nevyslovila.