DUST [SK]

14. Kapitola - Budova "P"

Z pohľadu Isaaca

„Nemali sme sa sem vrátiť... Mali sme ju ďalej hľadať," prehovoril som po dlhej chvíli ticha. Plný frustrácie som si vošiel rukou do vlasov, ťahajúc za ne. Cítil som sa tak skurvene bezmocne, nevediac čo robiť. Nemal som ani poňatia, kde bola; ako na tom bola; či vôbec stále žila... „My predsa členov nášho tímu nenechávame napospas..."

„Všetci chceme rovnako, aby sa našla. Je tam vonku už pridlho," povzdychol si Rudias. „Neostáva nám však nič iné ako čakať, pokiaľ sa nevráti alebo pokým nevymyslíme nejaký plán."

„Jedna možnosť lepšia než tá druhá teda," skonštatoval sucho Fredo. „Najhoršie na tom je, že nemáme absolútne žiadne informácie. Je zranená? Aká je jej lokalita? Je primladá a sama, bez veľkých skúseností, zatiaľ čo my nevieme absolútne nič."

„Bude sa musieť učiť za pochodu," vložil sa do konverzácie doteraz tichý Ben. „V živote si prešla cez mnohé nepekné veci. Toto určite zvládne," zakončil s istotou, zatvoriac zložku plnú informácií o nej a jej živote.

Sedeli sme na cvičisku, kde som naposledy trénoval s Katie, keď nás napadli Bronri. Boli sme na hranici lesa, ukrytí pred okolím. Len ťažko by nás niekto zbadal, no my sme videli na celú plochu. Nič sa tu nezmenilo. Jediná zmienka, že sme na tomto mieste niekedy trénovali, bol chýbajúci luk v mojom úkryte.

Prešlo priveľa dní. Uplynuli dlhé týždne, odkedy sme ju naposledy videli. Boli sme v bezmocnej situácií, nevediac, kde ju ísť hľadať. Nemali sme žiadne stopy, ktoré by nám čo i len naznačili jej možnú polohu.

„Poďme za Donom," prehovoril som do ticha, nepochybne prerušujúc nekonečné toky myšlienok.

„Načo?" reagoval s mierne otráveným hlasom Fredo.

„Možno, že bude mať pre nás nejakú prácu. Musíme začať niečo robiť. Nemôžeme tu len sedieť a čakať na zázrak. Žiadny nenastane," pokrútil som hlavou, stavajúc sa z veľkého kameňa. Pozrel som sa na chalanov, rozmýšľajúcich nad mojimi slovami. Na ich tvárach nebolo vidno stopercentné presvedčenie, no každý z nás potreboval odreagovanie, čoho si museli byť vedomí.

„Takže to plánujeme vzdať?"

„Neplánujeme to vzdať, Dias," uistil som ho. Vzdanie sa, bolo to posledné, čo som plánoval.

„Vyzerá to tak," mykol plecom.

„Chceš snáď čakať na zázrak? Vyčerpali sme všetky dostupné zdroje a ani jeden nás nezaviedol ku Katie!"

„Čakať nebude musieť," vložil sa do konverzácie Ben. Bleskovo sa vyšvihol na nohy, vyťahujúc svoju zbraň.

Nechápavo som sa otočil čelom k lesu – k miestu, kde mieril. Sledoval som známu mužskú postavu, ktorá sa k nám pomaly približovala bez toho, aby o nás vedela. Našu prítomnosť by zahliadol, iba ak by bol veľmi pozorný, čo očividne nebol. Nebol ostražitý a očividne ani múdry. Musel sa vracať naspäť do mesta, čomu som veľmi neporozumel, avšak s istotou som vedel, že sa sem nemal nikdy vracať.

„Je to ešte väčší magor, než som si myslel," zasmial sa Fredo pri pohľade do lesa.

Keď na nás pri rieke strieľal, nevedeli sme kto to bol. Až po niekoľkých dňoch hľadania Katie, keď sme sa už museli vrátiť do Cinder City, sme to zistili. Prechádzali sme záznamy ľudí, ktorí tu žili a kontrolovali, či niekto nechýbal... Chýbal. Glenn Evens.
Nepoznal som ho veľmi; pamätal som si ho iba z občasného videnia, pričom som mal dojem, že sme spolu v skutočnosti ani nikdy neprehovorili. Prišiel dve výpravy pred Katie, avšak v jeho spise bola jedna osudná chyba. Ľudia sa vtedy vyberali z Mesta Juhu, čo mal aj napísané v papieroch, lenže podľa našich informácií v tom meste nikdy nebol. Zatiaľ sa nám nepodarilo vypátrať z kadiaľ v skutočnosti prišiel, no bola to len otázka času. A ako som mohol na vlastné oči práve vidieť, bude to skôr než sme očakávali.