DUST [SK]

29. Kapitola - Prebdené noci

„Ľudia, musíte sa ukľudniť!" kričal na netrpezlivý dav Bandrig. „Ja viem, že máte hlad, no je potrebné vydržať to!"

Vystrašene som sa obzerala po rozzúrených ľuďoch a hľadala medzi nimi svojho staršieho brata. Ešte pred chvíľkou stál pri mne, no teraz som ho nikde nevedela nájsť. Ľudia boli s každým Bandrigovým slovom naštvanejší, len krok od toho, aby začali krvavú bitku. Nechápala som ešte veľa veciam, ale tomuto som rozumela jasne, aj napriek svojmu nízkemu veku. Každý jeden bol podráždený, zdravé zmýšľanie sme mali zastreté a to všetko kvôli hladomoru. Pretrvával už takmer päťdesiat dní, kedy sme boli nútení žiť s minimálnym príjmom potravy. Ľudia rozhodne nemali dostatok zásoby jedla na to, aby počúvali ďalšie nenaplnené slová. Prázdne príhovory našich veliteľov boli totiž jediné veci, ktoré sa počas dlhých týždňov menili, no naša situácia nie.

Aj vo svojich dvanástich rokoch som vedela, že nás nečakalo nič dobré. Niekoľko ľudí kvôli nedostatku živín už ťažko ochorelo, zatiaľ čo ostatní boli vážne podvyživení. Všetci sme sa potrebovali čo najskôr najesť, pretože nikomu nezostávalo veľa času.

Na hlavy nám dopadali teplé lúče dopoludňajšieho slnka, ktoré jasne ožarovali naše bledé tváre a zvýrazňovali vychudnuté telá. Dokazovali nám, že ani pod tou vrstvou oblečenia nemohlo zostať nič skryté, pretože pravda vyjde vždy najavo. Pomaly, ale isto sme umierali.

Bandrig neprestával vo svojom rozprávaní, neustále sa pokúšajúc ukľudniť rozzúrený dav. Masu ľudí, pomedzi ktorú som sa predierala. Sústavne som do niekoho narážala, no pri ich súčasnom stave to ani nevnímali. Ich pozornosť bola upriamená na pokrikovaní zlostných slov a ja som bola šťastná, že to zostávalo len pri nich.

Po dlhých minútach som konečne zahliadla Jacoba, ako sa zmätene obzeral po skupinke ľudí, ktorej som bola nebadateľnou súčasťou.

„Jacob!" vykríkla som, avšak môj detský hlas sa stratil v okolitom hluku.
„Jacob! Tu som!" snažila som sa zo všetkých síl upútať jeho pozornosť a dostať sa k nemu aspoň o trochu bližšie, ale bolo neskoro.

Posledné, čo som mohla vidieť, bola veľká kopa jedla, ktorú doniesol jeden z obyvateľov Mesta Juhu. Nebola tu žiadna šanca, aby ju ľudia prehliadli... Behom sekundy zošaleli a než som sa mohla nazdať, bola som nimi pohltená. Tlačili sa dopredu, približujúc sa k veľkému množstvu potravy, pričom nebrali ohľad na to, koho zhodili na zem a komu by mohli so svojim zbesilým správaním ublížiť. Ja som pre nich predstavovala malý kamienok, ktorý si nikto z nich nevšímal, len sa bezmocne prevaľujúc zo strany na stranu. Bez nájdenia stratenej rovnováhy som sa odrážala od jedného tela k druhému a snažila sa nespadnúť na zem. Boli oproti mne takí veľkí a mohutní... Nemala som žiadnu šancu bojovať proti nim, či dostať sa z ich desivého obkľúčenia.

Netrvalo dlho a nezrozumiteľné výkriky preťal výstrel zo zbrane. Počula som niekoľko ľudí skríknuť od prekvapenia, ale ani zvuk letiacej guľky ich nemal šancu zastaviť. Naďalej sa bezhlavo hnali za svojim cieľom. Aj ja som sa chcela rozbehnúť pri videne toho dobrého jedla – moje brucho vydávalo hlasné zvuky, doslova na mňa kričiac, nech tam idem a niečo si uchmatnem... Avšak na druhej strane, bolo to to posledné, na čo som v tejto chvíli dokázala myslieť. Pretože v tejto chvíli som sa potrebovala dostať do bezpečia. Dav totiž začal besnieť ešte viac a po sebaovládaní, ktorým doteraz oplývali, nezostalo ani stopy.

Bola som už takmer v bezpečí, mimo pobláznených ľudí, no šťastie nestálo na mojej strane. Niekto do mňa opäť prudko strčil, avšak tentokrát som svoju rovnováhu udržať nedokázala. S výkrikom som letela smerom k tvrdej zemi, pod nohy všetkých tých ľudí.