DUST [SK]

33. Kapitola - Črepy

Z pohľadu Katie

„Si si tým istá? Podľa mňa to nie je veľmi dobrý nápad..."

„Londer," ťažko som si povzdychla, zastala a venovala mu intenzívny pohľad, „ak sa ma to nepýtaš už minimálne desiatykrát, tak ani raz."

„Ja viem, ale-," pokračoval v oponovaní a ja som pomaly, ale isto začínala prehodnocovať nápad zobrať ho so sebou.

„Nie, nie som si istá ničím," priznala som pravdu. „Popravde, je to úplne na hovno nápad a je tu asi tak milión vecí, ktoré by sa mohli potenciálne pokaziť. Netuším, či nejako uspejeme. Možno z tadiaľ ani po svojich neodkráčame, no ja tam musím ísť. Viem, je to neskutočne riskantné, no mám pocit, že práve tam sa začínali odpovede na všetky moje otázky – a málo ich teda nebolo," sucho som sa zasmiala. „Avšak stále máš možnosť vycúvať z tohto všetkého. Nemusíš ísť so mnou. Pochopím to."

„A nechať ťa ísť samú?" nadvihol obočie, prekrižujúc si ruky na hrudi.
„Ani náhodou. Ja len... Vieš, ja nie som ty," poškriabal sa na hlave s neistotou vpísanou v tvári, až nakoniec rozhodil rukami. „Ty z toho všetkého vyjdeš nakoniec v pohode, ale čo ja? Mňa s najväčšou pravdepodobnosťou priklincujú niekde k stene a zaživa ma stiahnu z kože len kvôli tomu, že som ti pomáhal a nezabránil ti v tomto sakra riskantnom a blbom nápade. Nechcem si radšej ani predstavovať scenár, v ktorom by sa ti niečo stalo... To by som sa naspäť ani vracať nemusel. Mohol by som ísť rovno na druhú stranu zeme a dúfať, že by to bolo dostatočné, aj keď si to nemyslím," neveselo sa zasmial.

Mierne som sa pousmiala nad jeho zmäteným, no zároveň zlatým prejavom a so všetkou vážnosťou som mu odpovedala: „Londer, toto môžeme a aj budeme riešiť, keď sa úspešne vrátime. Teraz tu je otázka, či ideš so mnou alebo nie. Nebudem sa tu zdržovať dlhšie, než je nutné. Určite by sa našiel niekto, kto by ma chcel zastaviť a to naozaj nepotrebujem. Ak chceš ísť, ideme a nebude cesty späť."

Po mojich slovách zostal ticho, dívajúc sa na mňa s intenzívnym pohľadom, kvôli ktorému sa moja neistota zväčšovala s každou sekundou. Počítala som aj s možnosťou, kedy so mnou nepôjde, no predsa vo dvojici išli veci lepšie...
Sprvoti som ho tomuto všetkému nechcela vystavovať a hodlala som ísť sama. Jednoducho sa zobrať a odísť bez toho, aby to niekto zistil, ale jemu sa to podarilo. Pristihol ma a vytiahol zo mňa moje už-nie-tak-tajné plány. Dobrovoľne sa ponúkol, chcel ísť so mnou, avšak mala som pocit, že v danej chvíli si neuvedomoval, čo všetko to obnášalo a ani nebezpečenstvo, ktoré s tým prichádzalo. Preto by som mu nemala za zlé, ak by teraz zmenil svoje rozhodnutie.

Hruď mu náhle prudko klesla pod náporom vydýchnutého vzduchu a ja som sa pripravovala na vynesenie verdiktu.

„Dievča, ty ma raz na sto percent privedieš do hrobu," pokrútil hlavou, „tak nech to aspoň stojí za to."

Na tvári vytvaroval veľký úsmev, no ten bol nič oproti tomu môjmu úprimnému a šťastnému. Celú dobu som tajne dúfala v kladnú odpoveď bez toho, aby som si to vôbec uvedomovala. Bola som šťastná, že so mnou nakoniec pôjde.
Bez zaváhania som mu skočila do náruče, venujúc mu silné objatie ako poďakovanie za všetko, čo pre mňa stihol za ten krátky čas urobiť. Tiché ďakujem, že tu pre mňa bol, keď som to najviac potrebovala.

Hruď sa mu zatriasla pod náporom smiechu a hneď na to okolo mňa obmotal ruky, zabaliac ma do medvedieho objatia. Do objatia, o ktorom som nevedela, že tak veľmi potrebujem. Posledné dni boli chaotické a s chalanmi stále preč, som sa cítila bezmocná. Štvala ma hneď kopa vecí, ale snáď ani jednu z nich som nedokázala zmeniť... Novocar mi nechcel povedať kam išli a neexistovala žiadna šanca, aby som z neho tú informáciu dostala. Svoj čas som mohla využiť jedine nejako produktívne, čo bolo presne to, čo som sa práve chystala urobiť.