DUST [SK]

25. Kapitola - Velter

„Kam ma to vedieš Velter? Máme oslavovať moje dvadsiate narodeniny, do čoho zrovna túlanie sa po lese vo dvojici, nepatrí," zasmial som sa. Nechápal som, čo také dôležité mi chcel ukázať, keď to nemohlo ani chvíľu počkať.

„Už len kúsok a sme tam," zabrblal sotva počuteľným hlasom, pričom sa ďalej predieral dopredu cez hustý porast. „Snáď sa nebojíš toho, že sme sami v lese?" hravo sa mi vysmieval.

„Vieš," zasekol som sa v rozprávaní a rýchlo sa vyhol konáru posiatemu maličkými, no za to sakra ostrými tŕňmi, „táto otázka ma celkom urazila. Pýtať sa ma na niečo tak hlúpe, keď je každému, kto ma pozná, viac než nad slnko jasné ako veľmi mám rád les."

„Okej, vyhral si," prikývol so smiechom. „Ešte pár minút a dostaneme sa k môjmu prekvapeniu."

S úsmevom som nad ním zakrútil hlavou, no bez ďalších slov som pokračoval ďalej. Poznal som ho až príliš dobre. Keď si niečo zaumienil, bolo ho od toho takmer nemožné odradiť. Ak mu toto malo urobiť radosť, mienil som to podstúpiť bez väčších protestov. Netušil som, čo také mi chcel ukázať, keďže som si bol istý, že všetky zaujímavé veci som v tomto lese videl, ale neplánoval som mu ničiť jeho nadšenie.

„A prečo vlastne s nami nemohli ísť aj chalani? Sú to predsa naši spolubývajúci..." čudoval som sa, vyhýbajúc sa ďalšiemu konáru. Mal som ho na úrovni tváre, pričom som si bol na sto percent istý, že by som bol do neho narazil, ak by som sa nebol díval.

„Smiali by sa," mykol ramenami.

Obočie mi muselo vystreliť až niekde do vlasov pri počutí jeho odpovede. Nemusel som mu ani len vidieť do tváre... Stačil mi úplne jeho hlas, aby som prekukol to malé klamstvo, ktoré mi práve predostrel.

„Nič lepšie ti nenapadlo, Velt?" nahlas som sa zasmial.

„Dobre, dobre, priznávam sa. Klamal som. Proste ti zariaďujú prekvapenie a ja som bol poverený tvojim rozptýlením."

„Tak počkať," zastal som a neveriacky na neho hľadel. „Chceš mi povedať, že sa cez túto malú džungľu predieram úplne zbytočne?" rozhodil som rukami. Ak to bolo vážne celé zbytočné, zabijem ich. „Stačilo povedať! Počkal by som kľudne zavretý v nejakom sklade!"

Môj hlas ho konečne prinútil zastaviť a otočiť sa na mňa s úškrnom na perách.
„Už si teda viem predstaviť ako by si už len ty trčal v nejakom sklade. Aj keby sme tie dvere zavreli na päť zámkov a zadebnili všetky okná, ty by si si aj tak našiel voľajakú cestu von. Ak by to bolo nutné, aj tunel by si si vykopal," smial sa a ja som sa k nemu musel pridať. Mal pravdu, v živote by som to nevydržal.
„Ale neboj, je tam jedno jazero, v ktorom sa môžeme okúpať predtým ako pôjdeme naspäť. Ani mne by sa tadiaľto nechcelo trepať len tak," rozhodil rukami, nepriamo ukazujúc na všetko okolo a nahodil znechutený výraz.

Pri počutí jeho odpovede mi zo srdca doslova opadol malý kameň, a tak som mu rukou ochotne naznačil: „Veď ma."

„Máš sa na čo tešiť."

Prešli sme ešte nejaké dva kilometre, a potom sa konečne ocitli na mieste. Naskytol sa mi pohľad na malebné jazierko uprostred lesa. Z každej strany bolo obklopované stromami, ktoré ho skrývali pred okolitým svetom. Na kľudnú hladinu dopadali slnečné paprsky, vďaka čomu som nepochyboval o príjemnej teplote vody. Vyzeralo to tu kúzelne a ja som vedel, že sa na toto miesto ešte určite vrátim.
Voda vyzerala priam lákavo, pokúšajúc ma, aby som tam skočil aj oblečený. A ten veľký kameň na brehu jazera sa priamo ponúkal, aby bol on ten, z ktorého skočím... Jediné, čo mi zabraňovalo uskutočniť môj plán, bola tá nie veľmi lákavá predstava, ísť naspäť v mokrom oblečení.