DUST [SK]

39. Kapitola - Zázračné jazierko

Z pohľadu Isaaca

Po hodine kráčania sa začal les nepríjemne zahusťovať, zatiaľ čo ja som spochybňoval náš zdravý rozum. Nasledovať Rongholda niekde do hlbín lesa, bola rozhodne vec, ktorú som si s čistým svedomím mohol pridať na môj pomyselný zoznam bláznivých vecí. Pochyboval som, že na svete existoval človek, ktorý by mohol o takomto zážitku rozprávať.

Na niektorých úsekoch cesty nebolo dostatok miesta ani pre jedného človeka, čo nám dávali najavo malé i veľké konáre, ktoré sa mi bolestivo obtierali o odhalenú kožu na rukách. Zanechávali po sebe nepekné červené škrabance, no Ronghold pred nami nevyzeral byť touto skutočnosťou nijako utrápený. Pravdepodobne bola jeho hrubá srsť dostatočnou ochranou pred okolitými nástrahami lesa...

Nemohol som ale zastaviť myšlienku, že toto bola jeho malá odplata za nepekný začiatok nášho stretnutia. Túto cestu rozhodne nemohli používať zakaždým, keď niekam išli. Hustý porast musel síce predstavovať dobrú ochranu pred okolitým svetom, pretože, kto by išiel tadiaľto dobrovoľne? Avšak jednoducho som tomu neveril. Ak by to bola pravda, ich srsť by nebola ani zďaleka taká pekná, ale skorej poctivo vypelíchaná.

Kráčali sme v zástupe, na čele so zraneným vlkom, ktorý svoj nový, dočasný hendikep nedával na sebe nijako najavo. V skutočnosti, ak by sa mi popri chôdzi raz za čas nenaskytol pohľad na zaschnutú krv; pokiaľ by som nevidel, ako sa mu čepeľ zapichla do mäsa... Ani by som neveril, že len pred pár desiatkami minút mal v sebe zaborených niekoľko centimetrový nôž.
Fredo kráčal na druhom mieste, nasledoval Hook, ja a nakoniec zeleno oký Ronghold, ktorý uzatváral našu malú výpravu.

Odhadom sme museli prejsť ešte niekoľko kilometrov, pokiaľ sme sa dostali na miesto, kde začal les pred nami otvárať svoje brány. Husté zalesnenie postupne ubúdalo, na zem dopadalo viac svetla a my sme mohli dýchať bez pocitu úzkosti. Mohutné stromy neboli síce nakope, no svojimi majestátnymi korunami stále ponúkali príjemné súkromie. Poskytovali nám viacej výhľadu do diaľky, avšak jediné, čo sme stále mohli vidieť, boli len a len stromy.

Hlava mi automaticky strelila doľava, v rovnakom momente ako Fredova doprava. Bola to podmienená reakcia na pohyb po našich stranách, tak ako aj uchopenie zbrane, za čo sa nám dostalo dvojitého zavrčania. Zastali sme na mieste, absorbujúc okolie, sme očami skenovali každý kúsok lesa, hľadajúc nebezpečenstvo.

Pár sekúnd, možno ani to nie, keď som odzadu schytal do pravého ramena jemné, no dosť silné šťuchnutie na to, aby som urobil malý krok vpred. V diaľke som uvidel v tom istom okamihu na krátku chvíľu čierneho Rongholda, ktorý našu skupinu obdaril rýchlym pohľadom a ďalej si nás nevšímal. Jednoducho zmizol medzi stromami, akoby sme tu ani neboli – akoby som na neho práve nemieril zbraňou...
Pravá ruka zvierajúca zbraň sa opäť dostala do kontaktu s hlavou zvieraťa, ale tentokrát s väčšou silou. Pochopil som, čo mi Ronghold chcel dať najavo, ale aj tak som ešte pár sekúnd váhal, pokiaľ som sa ju rozhodol odložiť.

Každú chvíľu som si musel pripomínať, prečo sme toto robili. Prečo sme dobrovoľne nasledovali Rongholdov na ich územie, čím sme zahodili náš zdravý úsudok. Na začiatku každého výcviku sa bojovníci naučili jedno z najzakladanejších pravidiel - eliminuj protivníka skorej, než on teba. Bolo jednoduché na zapamätanie si, keďže na ňom často závisel život a ja som naň rozhodne nezabudol.
Lenže boli títo Rongholdi skutočne naši protivníci? Voľačo mi prišlo na tomto rozhodnutí správne, kvôli čomu som sa rozhodol tento pocit nasledovať. Možno za to mohlo len číre zúfalstvo v kombinácií s prepečeným mozgom... Jeden nikdy nevie, no stráviť tretí deň na tej prekliatej púšti, sa rovnalo peklu.

O pár desiatok metrov neskôr sme vkročili na menšiu čistinku, kde sa nám naskytol pohľad na pohybujúcich sa Rongholdov v každom smere. Muselo ich tu byť minimálne okolo dvadsať a to boli len tí, ktorých som videl. Nevedel som, kam som sa mal pozrieť skorej. Boli proste všade, dívajúc sa na nás so záujmom, no i ostražitosťou.