DUST [SK]

26. Kapitola - Druhé varovanie

Z pohľadu Katie

Pohupovala som sa zo strany na stranu, pričom sa mi od pravej časti tela šírilo príjemné teplo niekoho iného. Hlava mi odpočívala na pevnom hrudníku, ktorý sa nadvihoval v pravidelných intervaloch. Mužné ruky ma pevne zvierali, zabraňovali možnému fyzickému pádu a ja som si priala, aby ma dokázali uchrániť aj pred tým psychickým.
V tomto momente som netúžila po ničom inom, len sa vrátiť naspäť do sveta bez limitov a nekonečných snov. Bola som plne pri vedomí, ale oči som neotvárala, keďže predstavovali moju poslednú hranicu pred vkročením do nezvratnej reality. Preto som urobila jedinú záchrannú vec, ktorá mi napadla: Pokúšala som sa znova upadnúť do spánku. Potrebovala som utiecť pred tou bolesťou a toto bola tá najľahšia cesta.

Obklopovalo ma ticho, s jedinými zvukmi tvorenými prírodou a jej zvieracími obyvateľmi. Sotva badateľné šuchotanie listov, hvízdanie vetra a stály dych, ktorého cesta mi končila na vlasoch, ma dokonale upokojovali. Snažila som sa nepremýšľať, neumožniť myšlienkam voľný priechod, len aby som sa ubránila novej dávke sĺz. Srdce som mala došrámané už aj bez potreby vŕtať sa vo svojich nových, ticho horiacich jazvách.

Jemné húpanie zapríčinené chôdzou ustalo, čo znamenalo, že sme zastali. Stále som nechávala očné viečka spustené, počúvajúc, avšak nič neočakávajúc. Nejak som nemala potrebu upozorňovať svoje okolie na svoj súčasný stav... Hádam, že som sa proste len chcela vyhnúť tým pohľadom a slovám ľútosti v momente, kedy by som im ukázala svoje znova nadobudnuté vedomie.

„Okej, môžeš prejsť. Malo by to byť bezpečné, ale v strede si dávaj väčší pozor, celkom sa tam šmýka."

Započula som Rudiasov hlas a presne to bol pre mňa moment, kedy som sa im rozhodla dať o sebe vedieť. Oči som otvorila rýchlo – prirýchlo na to, aké ostré svetlo nás sprevádzalo na našej ceste. Automaticky som zdvihla ruku a dlaňou skryla svoj citlivé oči pred nekompromisným slnkom.
S pohľadom upreným na šedom tričku som pomaly ukľudňovala svoj podráždený zrak. Až po pár sekundách som sa odhodlala stiahnuť ruku a pozrieť sa na človeka, ktorý ma niesol.

Moje prekvapenie bolo priam priveľké, keď som sa stretla s hnedým pohľadom Bena.
„Kde je Isaac?" spýtala som sa zmätene. Z nevysvetliteľných dôvodov, nejaká moja časť očakávala, že som sa nachádzala v náruči niekoho iného...

Ben sa na mňa starostlivo zadíval, celú si ma prebehol pohľadom, následne sa v rýchlosti pozrel pred seba a až nakoniec upriamil svoj zrak naspäť do mojich očí.
„Isaac? Ten je hneď za nami, len má malé zdržanie," odpovedal mi s ľahkosťou a na perách vyčaroval ten najnevinnejší úsmev, aký som kedy videla.

Bez toho, aby mi dal šancu na ďalšiu otázku, ma upozornil nech sa ho pevne držím a pohol sa dopredu. Predtým než som vôbec stihla pochopiť význam jeho slov, sme sa ocitli na začiatku nie veľmi bezpečného pňa. Patril vyvrátenému stromu, ktorého korene sa týčili vysoko nad zemou, ukazujúc akou veľkou silou musel ešte pred nedávnom oplývať. Nevyzeral byť dlho spadnutý, ani žiadne viditeľné stopy choroby som nevidela, no tieto dva fakty ma nijako neukľudňovali. Panoval vo mne nepokoj, keď som sa zadívala na korunu plnú zelených listov a polámaných konárov. Na vrchol majestátneho stromu, ktorý teraz hovel na zemi, na druhej strane priepasti.

Zastali sme na začiatku, na hranici, kde ťažký strom strácal pôdu pod svojim telom, nechávajúc sa láskať vetrom zo všetkých smerov. Na druhej strane som videla Rudiasa, trpezlivo na nás čakajúc, pričom nás pozoroval obozretným pohľadom.

„Ben, zlož ma dole. Pôjdem po svojich," prehovorila som rozhodným hlasom, s pohľadom upreným dole, do niekoľko desiatok metrov hlbokej priepasti. Plne som mu dôverovala, avšak nepáčila sa mi predstava, že by ma mal ponad ňu preniesť vo svojich rukách.