DUST [SK]

36. Kapitola - Brána

Z pohľadu Bena

Zdalo sa ako keby sa všetky veci behom posledných pár desiatok hodín zmenili o stoosemdesiat stupňov. Obloha nad nami bola zatiahnutá, vypúšťajúc zo svojho vnútra každou sekundou tisíce kvapiek vody. Nikdy tu nepršalo veľa, vždy len pár kvapiek, ktoré vždy suchá zem vítala s radosťou. Teraz to bolo ale iné. Dážď bol hustý až na toľko, že cez jeho vodné závesy bolo vidieť sotva na pár metrov dopredu. Pôda nestačila na toľké množstvo, kvôli čomu sa na jej povrchu tvorili kaluže vody rôznych veľkostí. Vznikali malé potôčiky, ktoré si vytvárali svoju vlastnú cestu pomedzi všetko, čo im stálo v ceste. Každá kvapka vydávala jedinečný zvuk, odlišný od tej druhej, no spolu tvorili synchronizovanú melódiu - a tá sa zdala byť dokonalá. Možno až príliš dokonalá na tento deň.

Kusy oblečenia sme mali premočené do posledného milimetru, ale to bolo to posledné, čo sme vnímali. V skutočnosti sme nevenovali pozornosť ničomu okolo nás. Nezaujímala nás plačúca obloha. Nebol to ani nezvyčajný chlad, ktorý sa nám zabáral až do špiku kostí. Ani to šialené tempo v akom sme sa práve nachádzali. Neexistovalo tu pre nás nič, čo by nás rozptýlilo. Boli sme ako tie potôčiky vody, idúce cez všetko, len aby nakoniec dorazili do svojho cieľa.

Denné svetlo sa dnes strácalo oveľa rýchlejšie, než inokedy. Mizlo medzi veľkými mračnami, ktoré mu neponúkali žiadnu šancu preniknúť pomedzi ich ťažkú bariéru. Husté oblaky nám taktiež robili našu súkromnú oponu - ako by sa snažili zakryť všetko, čo sa pod nimi odohrávalo.
Vzduch sa zdal byť ťažšie dýchateľný, aj napriek faktu, že bol osviežujúci. Ako by sme sa ho nemohli ani poriadne nadýchnuť, dostať ho do pľúc... Možno to bola samotná Matka príroda, ktorá zadržovala svoj dych. Bolo možné, že nás tým chcela zastaviť alebo možno len napäto čakala, pokým nedokončíme svoju prácu.

Postupovali sme rýchlo a nenechávali za sebou žiadnych svedkov. Niekto by možno povedal, že sme išli bez rozmyslu, ale to nebola pravda. Premýšľali sme veľmi dobre. V skutočnosti sme boli plne sústredení len na jeden cieľ. Stan, ku ktorému sme sa práve bez povšimnutia blížili, tomu len nasvedčoval. Bol už štvrtý v poradí a zdalo sa, že všetko bolo rovnaké ako pri tých predošlých. Dostali sme sa dnu a bez milosti to ukončili.

V príbytku boli iba dvaja muži, čo znamenalo, že každý sme mali jedného. Dostal som sa za svoju budúcu obeť, skúsene mu obmotávajúc ruky okolo krku. Dospelý muž sa začal metať, no nijako mu to nepomáhalo, keďže som ho držal v pevnom zovretí, z ktorého nebolo úniku. Stisk som každou sekundou upevňoval, zabraňujúc mu v nadýchnutí, ale aj vo vykríknutí. Nemohol ani len upozorniť svojich spoluobčanov na súčasnú hrozbu, len dožiť svoj život. Každým okamihom strácal viac a viac na sile, zato ja som tú svoju upevňoval, až sa ozvalo malé puknutie, po ktorom jeho telo ochablo. Bez milosti som kompletne uvoľnil zovretie, nechávajúc bezvládne telo tvrdo dopadnúť na zem.

Druhý muž to mal už taktiež spočítané, no Isaac k nemu nebol ani zďaleka taký milosrdný ako ja. Na krku mal rovný rez od noža, z ktorého vytekalo dostatočné množstvo krvi na to, aby nijako nedokázal zabrániť koncu. Nie bez pomoci niekoho iného. Muž sa snažil z posledných síl tlačiť rukami na ranu, no svoj osud mal už taktiež napísaný. Bol odsúdený na bolestivú smrť.

„Hotovo?" uistil sa pri pohľade na muža ležiaceho pri mojich nohách.

„Môžeme ísť ďalej."

S každou minútou vyhasínalo viac a viac životov. Telá sa kopili a príbytky strácali svojich obyvateľov. Nažive zostávalo už len pár posledných a medzi nimi jeden vyvolený. Ten, pre ktorého to nemalo len tak rýchlo skončiť. S veľkou pravdepodobnosť ešte stále nemal ani len tušenie o tom, čo sa dialo v jeho úbohom tábore. Avšak aj keby, bolo už príliš neskoro na to, aby nás dokázal hocikto zastaviť. Škoda bola nevýlučne napáchaná a nebol tu nikto, kto by ju mohol zvrátiť.