DUST [SK]

18. Kapitola - Legenda o mladíkovi a strome Vechiella

Z pohľadu Isaaca

„Hovoríme ti, v tej púšti niečo bolo!" zvýšil som na Dona hlas. „Muselo to byť veľké. Nikdy v mojom živote som nepočul taký hrozný rev. Ak by bolo to stvorenie pri nás a zarevalo by, ohluchli by sme. Teda, pochybujem o našich šanciach na prežitie, ak by sme sa stretli," hovoril som vážnym tónom. Túto situáciu sme preberali už niekoľko dní. Od momentu ako sme sa vrátili do Cinder City, sme neriešili nič, ani nikoho iného.

„Dobre. Pošlem tam výskumný tím," rozhodol.

„Čo?!" vyhŕkol som. „Ty si sa musel zblázniť! Nemôžeš tam poslať ľudí len tak!"

„A čo mám robiť?!" zvýšil hlas aj on. „Nemáme na výber."

„Mali by sme sa pripraviť."

„Pripraviť sa na čo? Na aké zviera? Veď ste to ani reálne nevideli! Viete aké zvuky vydáva. Odhadujete, že je veľké, no nič iné o ňom neviete. Žiadnu vec o tom stvorení nemôžete povedať s istotou!" rozhodil rukami.

Mal pravdu, ale to neznamenalo, že bolo jeho rozhodnutie správne.

„Don," začal kľudným hlasom Rudias, „ak tam pošleš skupinu mužov, šanca, že ich znovu uvidíš je minimálna."

„Pošleš ich na smrť," dodal Ben, čím sa pridal k spoločnému názoru.

„Vy ste tu. Živí, bez zranení," povedal slová, po ktorých som mu mal chuť vraziť päsťou.

„Nemuseli sme byť. Mali sme obyčajné šťastie! Ak by sa tomu zvieraťu páčili lesy, v tejto chvíli by sme tu nestáli."

„Rozhodol som sa."

Pozrel som sa na neho nechápavým pohľadom, nijako nedokázajúc uveriť jeho ignorujúcemu postoju.
„Očividne máš kvôli niečomu zatemnený úsudok... Netuším prečo, ale mal by si si veci v hlave urovnať predtým, než ich pošleš na istú smrť," zakrútil som hlavou a vybral sa preč z kancelárie.

„Kam ideš?" spýtal sa ma Rudias.

„Vybaviť niečo, čo už dlhšie nepočká," odpovedal som neurčito.

Behom niekoľkých minút som sa dostal domov, kde som bez zastavovania prešiel cez vstupnú miestnosť so stolom a vošiel do hlavnej izby. Očakával som, že nájdem Katie sedieť na posteli a pozerať na zaujímavú podlahu, ako to robila posledné dni. Nechodila sa pravidelne najesť, a aj keď nakoniec išla, zjedla minimum stravy. Plánoval som ju konečne dostať spomedzi týchto múrov, ale problém bol, že som ju teraz nikde nevidel.

„Katie?" zvolal som hlasnejším hlasom, mieriac do kúpeľne, avšak otvorené dvere mi naznačili, že sa tam nenachádzala, a tak som sa rovno otočil. Netušil som kam mohla ísť, no bol som odhodlaný ju nájsť.

Z pohľadu Katie

Od smrti stareny prešlo niekoľko dní a ja som sa nedokázala rozhodnúť, či sa mi to zdalo byť ako veky alebo úbohé hodiny. Od nášho príchodu som nerobila absolútne nič. Len som spala alebo sedela na posteli. Dni sa mi začali zlievať dokopy a len zásluhou obrovskej vôli som dokázala niečo zjesť, vďaka čomu som zvládala aspoň vnímať realitu.

Chalani sa zase niekam vytratili, čo robili posledné dni dosť často. Vždy išli preč bez toho, aby mi hocčo povedali a nakoniec keď sa vrátili, tak nevyzerali byť v najlepšej nálade. Pravdepodobne mi so svojim odstupom chceli dať priestor, no týmto mi nijako nepomáhali. Mala som už plné zuby všetkého – toho sedenia, mojich pocitov, no i samotných chalanov... Preto som si zobrala luk s tulcom, ktorý mi Isaac požičal a išla na cvičisko za Cinder City. Potrebovala som sa odpútať od tohto únavného stereotypu a v neposlednej rade od mojich trýznivých myšlienok. Pravdepodobne nebudú nadšení, že som odišla bez toho, aby som im niečo povedala, no oni mne taktiež nič nevraveli...