DUST [SK]

1. Kapitola - Aréna

O päť rokov neskôr

„Tri..."

Nádych, výdych, nádych, výdych. Nevnímala som ten nepríjemný mužský hlas, ktorý odpočítaval sekundy k mojej možnej smrti. Pohľadom som visela na čiernych dverách pred sebou, pričom som sa nevedela rozhodnúť, či som chcela, aby sa otvorili, alebo aby zostali pevne zatvorené.

„Dva..."

Nechala som svoje očné viečka padnúť a so všetkými skúsenosťami, ktoré som mohla v tomto veku mať, som potlačila každú svoju myšlienku do úzadia. V hlave mi behalo iba jedno nepísané pravidlo: smrť alebo život. Tieto dve krátke slovíčka mi blikali v mysli ako malé výstražné svetielka. Pár slabičné slová, ktoré sa javili mať toľko spoločného, no pritom boli vzájomne súperiacou kráľovnou a kráľom protikladov.
Už od začiatku do nás vštepovali realitu nahraditeľnosti. Nikto nechcel vo svojom tíme slabý článok a preto, ak by som sa rozhodla pre tú ľahšiu cestu, nikto by mi nebránil. Svojou smrťou na tomto mieste, by som im urobila láskavosť, kedy by nebolo potrebné vypĺňať zbytočné papiere o úmrtí. Označili by ma ako nedostatočný článok skupiny a do konca týždňa by si na mňa nikto nebol spomenul.

„Jedna..."

Svoje štíhle prsty som kŕčovito zovrela okolo rukoväte zbrane. Boli to kratučké stotiny, no aj tak mi pripadali ako tie najdlhšie minúty. Čakala som na záver skladajúci sa z piatich slabík, ktorý to všetko odštartuje; ktoré odštartuje mňa.

„Štart!"

Dvere z ťažkej ocele sa s buchotom odsunuli a mne sa naskytla príležitosť vbehnúť dovnútra. Bola to zároveň moja pozvánka alebo posledná šanca vzdať sa. Mala som len pár sekúnd na finálne rozmyslenie, pokiaľ sa dvere opäť nezatvoria. Preto som bez zbytočného premýšľania vstúpila do arény a poklusom napredovala cez prostredie s viditeľnosťou zníženou na minimum. Tmu preťal každých päť sekúnd lúč umelého svetla a vtedy bol ten čas. Čas, kedy som musela stihnúť viacero vecí naraz: zbadať nebezpečný objekt, zneškodniť ho a bežať ďalej. Nebol tu nikto, kto by mi pomohol. Jediná vec, na ktorú som sa mohla spoľahnúť, boli moje inštinkty. Samozrejme, boli tu ľudia, ktorí ma celý čas sledovali - prakticky monitorovali a hodnotili každý môj pohyb. Ak by som sa však ocitla na hrane smrti, oni by mi nepomohli. Zostali by tichými divákmi až do samého konca, kedy by len niekomu rozkázali, aby odstránil telo. Nebolo by to po prvý, no ani poslednýkrát. Stala sa z toho ich chorá zábava, určená na preverenie psychiky človeka.

„Hra sa začína," zamrmlala som si popod nos s trpkým úškrnom na perách.
Toto bojové pole malo moc premeniť človeka na divoké zviera v momente, kedy prekročil jeho hranicu. Urobilo z každého niečo, čo sa snažilo byť na vrchole reťazca. Dosiahlo, aby všetko a všetci chceli to isté – zostať nažive. Prežiť bez milosti a ohľadu na cudzí život.
Doteraz nevinné srdcia sa premenili na stroje, ktoré nezmenili svoj rytmus pri pohľade do vyhasínajúcich očí; ruky zvierajúce zbraň strieľali nekonečné množstvo guliek; z plachosti sálajúcej v očiach sa stávalo odhodlanie; slzy strachu, stekajúce po tvári, sa menili na slzy hnevu. Hnevu, ktorý bol namierený na každú vec a osobu v našej blízkosti. Myšlienky sa stiahli do tmavých zákutí a nevinný sval v hrudi sa pomaly, ale isto, utiahol do sveta černoty, žiaľu a nenávisti... Bola to dokonalá reprezentácia tohto miesta, podaná v činoch, no i zakorenená v zmysloch.

Od vstupu do arény ubehlo už niekoľko minút, avšak ticho, ktoré teraz nastalo, neveštilo nič dobré. Preto som zastala na mieste a počúvala. Snažila som sa obzerať okolo seba, lenže bolo nemožné niečo zazrieť. Videla som maximálne meter pred seba, čo sa v tejto situácií rovnalo státiu s jednou nohou v hrobe. Čas sa akoby zastavil, no za to moja krv mi žilami prúdila neprimerane rýchlo, s adrenalínom napĺňajúcim každú bunku.
Nepatrné šuchnutie sa ozvalo napravo odo mňa, na čo som zadržala dych a čo najtichšie sa otočila. Tma sa behom sekúnd stala mojim nepriateľom a ja som bola nútená počkať na záblesk svetla, ktorý by to tu mal každú chvíľu osvetliť. Pás umelo vytvoreného svetla, na ktorom závisel môj život.