DUST [SK]

13. Kapitola - Niet cesty späť

Pred 4 týždňami

„Ako dlho existuje toto miesto?" položila som otázku veľkému mužovi, keď sme odchádzali od ohniska. Stihol ma všetkým predstaviť, z čoho som vôbec nebola nadšená. Popravde, tí muži ma desili. Spôsob, akým sa na mňa dívali; veci, čo hovorili... Chcela som sa vypariť. Mužské osadenstvo v Cinder City bolo oproti tomuto priam božské.

„Tri roky. Zo Cinder City som odišiel nejaký čas predtým, no chvíľu mi trvalo kým som zvládol toto celé vybudovať. Potreboval som nájsť vhodné miesto, potrebné veci a aj ľudí. Nebolo to ľahké, ale stálo to za všetku námahu," hovoril popri kráčaní Hector, ktorého meno som sa dozvedela pred krátkou chvíľou.

„Aha," hlesla som, poriadne nevediac čo odpovedať. Mala som na jazyku toľko otázok, no žiadna z nich moje pery neopustila. Túžila som sa dozvedieť, čo najviac vecí o tomto mieste, ale momentálne som na to nemala žiadnu silu. Prahla som po spánku, aj keď som nebola vôbec fyzicky unavená. Bola som sama zo seba zmätená.. Hádam, že som aspoň na chvíľu potrebovala utiecť z tejto reality a spánok sa javil byť najdostupnejší.

„Na dnes bolo toho už dosť. Ukážem ti miesto, kde môžeš prenocovať. Zajtra ťa buď ja alebo niekto iný oboznámi ako tu veci chodia. Nečakaj však nejaké pravidlá – žiadne nie sú," objasnil a následne sa hlasne zasmial.

Nenachádzajúc humor v jeho slovách, som pery zdvihla do sileného úsmevu a pohľad radšej uprela na prašnú zem posiatu skalami. Ani stopa po tráve, po kvetinách, či zvieratách... Prostredie tejto malej osady pôsobilo tak neskutočne bez života. Ako by sem neprenikalo nič dobré z tohto sveta, len to zlé. Mala som pocit, že som sa na okolité veci dívala cez šedú clonu, pretože presne tak na mňa toto miesto vplývalo.

Než som sa stihla hocijako spamätať, kráčali sme opäť do kopca. Mimovoľne som stiahla obočie a uvažovala prečo sme išli hore. Pokiaľ som si dobre pamätala, bol tam len jeden stan a on mi predsa povedal, že mi ukáže miesto, kde som mohla prenocovať... Nedávalo mi to zmysel.
Mysľou mi ale preletela myšlienka, nad ktorou som sa bála čo i len premýšľať. Čo keď som mala prenocovať v jeho stane? Hrdlo sa mi automaticky stiahlo, srdce vynechalo pár úderov predtým, než začalo byť ako splašené.

„Kam to ideme?" položila som mu otázku s priškrteným hlasom, nevediac, či som naozaj chcela počuť odpoveď.

„Na miesto, kde môžeš prenocovať – už som ti to predsa raz povedal."

„Ale tým smerom sa nachádza len jeden stan, ak sa nemýlim. Tvoj stan. Tak prečo ideme tam?"

„Nejdeme úplne navrch," objasnil v krátkosti s hlasom, ktorý jasne naznačoval, že už nechcel počuť žiadne ďalšie otázky.

Ničomu som nechápala, ale radšej som sa rozhodla mlčať. Tak či onak, odpovede, ktoré chcem, sa dozviem o chvíľu.

Neprestajne sme kráčali po úzkej cestičke, vedúcej na vrchol hory. Rúško noci zahalilo všetko do černoty a nám tak na cestu svietili len drevené pochodne umiestnené pozdĺž stúpajúceho chodníka. Oheň bol rozostavený v približne rovnakých vzdialenostiach, poskytujúc nám potrebné svetlo na kráčanie. Bez neho by som bola kompletne stratená, asi sa už dávno nedobrovoľne váľajúc niekde na tvrdej zemi.
Keď som sa rozhliadla okolo seba, všade som videla len číru tmu, ktorá bola miestami prerušovaná žiarou ohňa zo sudov. Boli sme približne v polke cesty na vrchol hory, keď som začínala byť stopercentne presvedčená cieľom našej cesty. Tento fakt moje splašené srdce nijako neukľudňoval, ba ho naopak poháňal v jeho šialenom rytme.

Z môjho názoru som bola našťastie vyvedená, keď sme pár desiatok metrov pred vrcholkom odbočili na cestičku, ktorú som si predtým vďaka jej nenápadnosti nevšimla. Pre neskúsené oko ju bolo naozaj ťažké zaregistrovať. Ak by ma na ňu Hector nenaviedol, pravdepodobne by som ju ani teraz nebola zbadala.
Jediná zmena na tejto trase bolo, že sme viacej nestúpali nahor. Išli sme po rovnej ceste bez väčšieho stúpania alebo klesania. Vysokú horu sme obchádzali po jej obvode, až sme nakoniec prešli na opačnú stranu od hlavného chodníka. Pred nami sa rozkladala malá rovina, na ktorej bolo postavených niekoľko stanov, ničím sa nelíšiac od stanov, čo boli v dolnej časti tábora. Aj tieto disponovali zlým stavom a nie pekným vzhľadom. Už na pohľad roztrhaná, hrubá guma mohla len sotva chrániť vnútrajšok pred vetrom a dažďom. Stálo to len vďaka primitívnej konštrukcií z dreva a zo železa, pričom už len samotná skutočnosť státia, sa dala pokladať za zázrak.