DUST [SK]

34. Kapitola - Zmena hry

Primrazená na mieste guľkami v podobe slov, mierenými priamo do môjho srdca, som sa nedokázala ani len postaviť. Možno, že som preháňala, avšak z jeho úst to zabolelo oveľa viac než malo. Cítila som sa ako jedna z nich, ale očividne som sa zase mýlila. Aj keď som s nimi teraz nebývala, dali mi pocit domova – niečoho, čo mi bolo behom sekundy vytrhnuté. Neostalo mi nič a so zvyšnými chalanmi, ktorí boli pri slovách Isaaca ticho... Museli s ním taktiež zdieľať ten istý názor, zanechávajúc ma spytujúc veci, ktorým som doposiaľ verila.

S časom plynúcim bez môjho vedomia, som sa opäť ponorila do sveta myšlienok, zabúdajúc na ten okolitý. Od prechádzajúcej udalosti nemohlo prejsť až tak veľa času, no mne sa moja nepozornosť znova raz vypomstila. Z neprítomného stavu som bola doslova vytrhnutá, keď som bola prudko vytiahnutá na nohy. Skôr než hocičo iné, som stihla zaregistrovať ten odporný hlas, zarezávajúci sa mi do hĺbky uší.

„Ale, ale. Pozrime sa koho to tu máme," zatiahol, škľabiac sa so žiarivo bielym, no pre mňa nechutným úsmevom. Nepochybovala som, že pre niektoré ženy by bol atraktívny, ale ja som sa naňho nedokázala ani len pozrieť bez znechutenia. Mohli za to jeho činy, no i samotná povaha, ktorú mi nie raz dokonale predviedol. Bola som šťastná, že sa so svojim bratom na seba navzájom nepodobali, vďaka čomu som sa mohla na Novocara dívať s čistým štítom.

Dvaja muži mi neprestajne silno zvierali bicepsy, každý z jednej strany, nútiac ma tak čeliť Hectorovi. Nebola som v pozícií na kladenie žiadnych otázok, ale aj tak som mu ju položila: „Čo tu chceš?"

„Srdiečko, ty si tá, ktorá je uprostred ničoho sama, nie ja," naznačil na niekoľko vojakov v jeho blízkosti. „Ale, odpoviem ti na tvoju otázku, keďže nám poslúžiš vhod. Ideme za tvojim otcom."

Niekoľko sekundové zamrznutie mozgu – presne to prišlo po jeho slovách. Hneď na to falošný smiech, ktorým som sa snažila zakryť snáď všetko, čo sa mi momentálne odohrávalo v hlave, nevediac uveriť svojmu šťastiu. Pred chvíľou by som bola povedala, že tento deň už ani horší byť nemohol, no očividne som sa pekne mýlila... „Tak to vám prajem veľa šťastia. Očividne ste to nepostrehli, ale je mŕtvy."

„Je, mŕtvy?" zopakoval moje slová pomaly, ako by sa uisťoval, že naozaj dobre počul. Na tvári nemal už ani stopy po úsmeve a ja som sa nevedela rozhodnúť, či bol až taký dobrý herec alebo ho táto správa naozaj tak veľmi zaskočila.

„Áno?" odpovedala som mu, nechcene naťahujúc slovo, meniac ho tým na hovorovú otázku.
Hector sa zamyslene díval do zeme, nič nehovoriac, zatiaľ čo ja som sa naňho dívala so zdvihnutým obočím. Na to, že bol môj otec už nejaký ten rok mŕtvy, Hector sa tváril ako by to bola čerstvá novinka, ktorej nemohol uveriť.
Radšej som sa ani len nešla zamýšľať nad faktom, že ho poznal a čo od neho vlastne chcel... Na to som v tejto chvíli nemala žiadnu kapacitu, a tak som len dodala: „Už niekoľko rokov."

Bleskovo po mne strelil pohľadom, doslova ma ním prevŕtal a ja som mohla detailne pozorovať jeho meniaci sa postoj tela, spolu s výrazom tváre. Očividne si začal dávať dokopy nové informácie, pretože zamračenie z tváre sa mu vytratilo a v očiach sa mu objavilo poznanie. Avšak to, že sa začne smiať z plných pľúc, som rozhodne nečakala. V líci sa mu dokonca objavila jamka z toľkého smiechu...
Naše role sa vymenili, pretože teraz som bola ja tá zmätená. Buď si musel konečne všimnúť môj stopercentne tragický výzor alebo mal skutočne zvláštny zmysel pre humor. Inú možnosť som nevidela.

„Oh," ťažko sa nadýchol a mne mysľou preletelo tajné želanie, nech sa z toľkého smiechu zadusí.
„Tak neskúsená a naivná... Za celý život ti nikto nepovedal pravdu a namiesto toho ťa udržovali v klamstve. Budem teda tak dobrý a to veľké tajomstvo ti poviem," prehovoril tajomne, pokračujúc: „Ten, ktorého si považovala za svojho otca od narodenia, bol tvoj nevlastný otec. Tvoj biologický otec žije v Cinder City. Určite si sa s ním už spoznala... Je ním totiž sám veľký Don."