How to love /SK/ ✅

-55-

,,N-nie, Carson...nie." jachtala som. Cítila som sa, ako keby som pred ním stála nahá, hanbila som sa ako pes za to, čo som urobila.

Snažila som sa nájsť v jeho pohľade nejaké pochopenie. No videla som tam iba zármutok. Tie iskričky, ktoré tam prisahám ešte pred chvíľou boli, zhasli behom sekundy. Pohľad mal chladný ako Sean.

,,Ja...prepáč, nechcela som, naozaj prepáč.." začala som sa tam ospravedlňovať, hoci som vedela, že už to nezachránim. Že som to parádne posrala a tým som prišla o najlepšieho kamaráta.

,,Lynn....poďme už radšej domov." Žiadnu vetu nikdy nevyslovil tak zasahujúco a ľadovo, ako teraz. Už som nemohla nič urobiť ani povedať, nemalo by to zmysel, alebo by to bolo ešte horšie.

Bez slova sme vošli do šatne. Prezliekli sa a opustili priestory školy. Po ulici sme kráčali mlčanlivo, a nikdy sme od seba neboli tak ďaleko.

***

Čas na displeji môjho mobilu ukazovali pol tretej ráno. Bolo mi to viac menej jedno.

Spánok sa mi vyhýbal veľkým okruhom, tak som ten čas aspoň využila a posunula sa v sledovaní Game of Thrones.

Oči som mala suché, červené ako angorský zajac a pálili ma ako nikdy, no odmietala som ich zavrieť, pretože by to bol ideálny čas pre moje myšlienky aby mi nahlodávali psychiku. Bezducho čumieť na monitor, to mi išlo.

Trápila ma situácia s Carsonom. Očkom som kukla na mobil vedľa mňa. Nemám čo stratiť. Kým som naň pozerala a rozmýšľala, či mu napísať alebo nie, jeho zvonenie prehlušilo aj rev Daenerysiných drakov.

Kto mi môže teraz volať ? Siahla som po ňom, aby som to zistila. Neznáme číslo ? O pol tretej ? Okej, tak to asi pošta nebude.

,,Prosím ?" Ohlásila som sa prispatým hlasom. Na druhej strane linky som počula iba ťažké dýchanie do mikrofónu.

,,Ahm...haló...?" Dala som volajúcemu druhú šancu. A keď sa ozval, môj mozog odmietal prijať fakt, že je to realita.

,,...Lynn ? Prosím, nezave...." hovor som zrušila a mobil hodila čo najďalej od seba. Chrbát som čo najviac pritisla o stenu, akoby sa mal teraz skrz ten mobil dostať ku mne.

Čo to má byť ? Odkiaľ má sakra Sean moje číslo ? Ja som mu ho stopercentne nedala, ale prečo mi kurva volá o pol tretej ráno ?

Začal znova vyzváňať. Nechystala som sa ho prijať, no ani on sa ho nechystal zrušiť. Pokiaľ som nechcela zobudiť rodičov, ktorí spali v izbe cez chodbu, musela som niečo urobiť.

A nemala som guráž na to zrušiť znova, tak som to zdvihla.

,,Sean..." ,,Než znova zavesíš prosím, vypočuj ma." Bola som ticho. Chce sa mi ospravedlniť alebo čo ? No vybral si bohovsky vhodný čas. A vôbec, jeho prepáč nevymaže tú bolesť, ktorú mi spôsobil.

,,...no, ja počúvam." Dala som si záležať, aby som znela chladne ako ten sneh čo padal, no v realite som mala slzy na krajíčku.

,,Lynn, viem že nemám právo ťa o nič žiadať..." ,,No to teda nemáš...!" Skríkla som priškrtene, po čom nastala dlhá odmlka.

,,Dawn je chorá." Pokračoval. ,,Má horúčku a nejde jej dole, skúsil som všetko."

Čože ? Jeden z mojich anjelikov je chorý ? A tak vážne ? To ma okamžite odzbrojilo a už mi bolo jedno ako zniem.

,,Odkedy ?" S chrbtom vystretým ako pravítko som žmolila roh vankúša, ktorý som obíjmala.

,,Dnes je to s ňou najhoršie. Už neviem čo mám robiť," počula som, alebo som chcela počuť, že tón jeho hlasu neklamal. Že sa o Dawn naozaj bojí. Ale čo chce teraz odo mňa ?

,,Lynn, prosím, potrebujem ťa."

Moje topiace sa srdce zamrzlo behom sekundy. Čo to odo mňa žiada ? Ako to vôbec môže vysloviť ?

,,Sean..." Nádych, výdych. Nechcem sa predsa zrútiť, keď ho mám na linke. Lily a Dawn milujem, a nemôžu za to, no ich brat mi ublížil. A tak veľmi ma to bolí.

,,...ako sa opovažuješ odo mňa niečo chcieť ?" Zvládla som to iba zašepkať, pretože sebemenší zvýšený tón by sa zmenil na vzlyky.

Znova bol ticho. Bola vôbec pravda to, čo mi tvrdil ? Čo ak je chorá Dawn len zámienkou na to, aby ma znova dostal k sebe ? Ak je to tak, tak je to väčší chudák než som so myslela. Skrývať sa z nevinné deti...

,,...Ja viem, že som ti ublížil. Máš plné právo nenávidieť ma ale prisahám. Prisahám, že ti neklamem. Nedovolil by som si ozvať sa, keby som to nemyslel vážne."

,,Čo odo mňa chceš ?" Skríkla som. Už mi bolo jedno, či ich prebudím. ,,Prosím, Lynn, príď. Príď a pomôž mi."

,,Uvedomuješ si čo...."

,,Áno uvedomujem. Kľudne ma môžeš aj zbiť ak sa ti uľaví, ale určite to nerobím kvôli sebe. Prosím ak ti čo len trochu záleží na dievčatách..."

Netušila som, čo na to povedať. Nemôžem predsa uprostred noci zdrhnúť do domu môjho takmer násilníka ! To nejde, mala by som ho nenávidieť ! Čo ak využije moju slabosť pre Dawn a znova sa o niečo pokúsi ?

Neurobí to. Šepkalo mi moje podvedomie. Neurobí nič, čo by ti ublížilo, a ty to vieš. Ten hlas sa vo mne rozliehal ako ozvena. Postupne naplnil celé moje vnútro.

Sean stále niečo rozprával, až kým som ho neprerušila. ,,SEAN....prestaň už toľko prosiť."

Stíchol. Niekoľkokrát som sa nadýchla, naberala som odvahu na to, čo som sa chystala vysloviť.

Pri všetkých svätých panebože daj nech moje rozhodnutie nebudem ľutovať.

,,...O 10 minút som tam."