How to love /SK/ ✅

-7-

Z ľavého kolena mi do celého tela vystrelila prudká, pálčivá bolesť. Do očí sa mi nahrnuli slzy, no zadržala som ich, pretože som vedela, že ma vidí.

Zaťala som čeľusť a zdvihla sa na roztrasené ruky, v ktorých som cítila brnenie. Otrasená som sa pozviechala a zbadala som môj mobil ležiaci predo mnou, ktorý bol chvalabohu celý.

Keďže môj ,,dobre nacvičený" pád mi vytrhol slúchatká z uší, počula som, ako sa z druhej strany ulice ozýva smiech. Drzý, sarkastický a zlomyseľný smiech. Dobre som vedela, komu patril.

Napriek tomu som očervenela ako jahoda. So zaťatými zubami a zlostným výrazom som sa pozrela na zvíjajúceho sa Seana a prepálila som ho ničivým pohľadom.

Rozum mi kázal ovládnuť sa, no bola som príliš naštvaná.

,,Bavíš sa dobre ?!" Zvrieskla som naňho na celú ulicu. Konečne sa prestal smiať a utrel si imaginárne slzy.

,,Z prvej rady. Jasné že áno." Hnev mnou kmásal ako vietor so steblami trávy. Bodaj by ten idiot zhorel v pekle !

,,To som rada !" Znova som zvrieskla a vzápätí som zaťala zuby.  Pokúsila som sa pokrčiť koleno, no nedokázala som s ním ani pohnúť.

Silno som stískala očné viečka a keď som to prekliate koleno konečne zohla a otvorila oči, zbadala som jeho približujúcu sa postavu.

,,Tvoja schopnosť znemožniť sa behom sekundy ma udivuje." Kľakol si ku mne a sledoval ma so založenými rukami. Tlmene som zavrčala, čo mu na tvári vytvorilo víťazný úškrn.

,,Nepotrebujem niekoho, kto mi to bude pripomínať."

Odvrkla som a znova som sa pozrela na moje koleno, celé zamazané od krvi, ktorá sa miešala so špinou z chodníka.

,,Čo keby si sa otočil a padal do riti ?" Zahriakla som ho, keď som videla ako sa ide znova zasmiať.

,,A to už prečo ?" ,,Pretože nepotrebujem niekoho, kto sa tu bude smiať nad mojím rozťatým kolenom." Mávla som rukou smerom k svojej nohe, ktorá ma pálila čoraz viac.

,,A keď ti poviem, že sa prestanem smiať a pomôžem ti ?" Narovnal sa. Jeho mocná postava sa nado mnou vypínala ako mrakodrap.

,,Nepotrebujem tvoju pomoc." Stále som hrala naštvanú a urazenú, no postupne vo mne narastal pocit, že sa bez jeho pomoci nezaobídem.

,,Tak takto." Mávol rukami. ,,Ja sa prestanem smiať tvojej neschopnosti a ty ma necháš pomôcť ti."

,,A dôvod ?" Víťazoslávne sa uškrnul. ,,Zaparkovala si priamo pred mojím domom."

Tak to nemyslí vážne. Tvár som si skryla do dlaní a neveriacky som krútila hlavou. Toto sa naozaj môže stať iba mne !

,,Tak čo, ideš ?" Oprel sa o múr s rukami vo vrecku. ,,Popravde, veľmi ma to neláka." Tvárila som sa naoko hrdo, hoci v reáli by som si tú nohu najradšej odrezala.

,,Chceš tu sedieť až do tmy ? Pochybujem že by si sa takto dostala domov sama."

Prstom ukázal na moje koleno, a ja som sa musela vzať. Trucovito som sa zamračila, no on sa iba usmial a ponúkol mi ruku.

Neisto som ju prijala a on ma vytiahol na nohy. Keď som dostúpila na tú zranenú, takmer som stratila rovnováhu a nebyť jeho pohotovej reakcie, už by som ležala na zemi s druhým rozťatým kolenom.

Pevne ma držal okolo pása a hoci ma to poriadne znervózňovalo, bez neho by som neurobila ani krok.

Pomaly sme sa presunuli k jednoduchej kovovej bránke, ktorú odomkol a pomohol mi dostať sa až k ich vchodovým dverám.