How to love /SK/ ✅

-39-

,,Áno, ale toto je literally môj balkón, naši majú svoj vpredu." Sledovala som jeho reakciu. Nijak to naňho nezapôsobilo. Rovnako ako tá celá šaráda tam dole.

Váhavo som podišla k zábradliu. Dobrý meter od neho. Oprela som sa oň rovnako ako Sean. Keď som sa naňho pozrela, on nepohol ani svalom. Dívala som sa pred seba a sledovala, ako sa moje výdychy menia na paru.

Odpila som si. Chutilo rovnako šumivo a rovnako odporne ako naposledy. Cítila som, ako ma tie bublinky šteklia v žalúdku.

,,A to som si myslel, že snobskejšie to už byť nemôže." Odfrkol si. Nemáš potuchy. Pomyslela som si.

Asi by som ho teraz mala použiť ako bútľavú vŕbu. Vyrozprávať mu všetko, posťažovať sa, ako tento život neznášam. No akosi som sa k tomu nemala. Od narodenia som bola individualistka, a svoje problémy som najradšej riešila sama.

Prišla som k nemu bližšie. Snažila som sa kráčať ako dáma. Vyšlo mi to. Oprela som sa o zábradlie tesne vedľa neho.

,,Prečo si tu ?" Opýtala som sa po dlhej chvíli ticha. Dym v ústach zadržal dlhšie ako zvyčajne a pomaly ho vyfúkol.

,,To je predsa moja vec." ,,A toto je môj dom." Rýchlo som jeho odpoveď obrátila proti nemu. Mala som pocit, že mi aj chcel odseknúť niečo uštipačné, no nemal na to sily.

,,Teta ma vytiahla von, vraj potrebujem pauzu." Zvesil hlavu, akoby sa hanbil. Ja som z neho nespúšťala oči.

Chápem ťa. Snažila som sa mu povedať pohľadom. Chápem, že to máš zložité. Hoci som ani nevedela, ako veľmi zložité to je.

Takto som naňho hľadela pekne dlho. ,,A čo  dievčatá ?" Prekvapilo ho, že sa na ne pýtam. ,,U Kylie, stráži ich, keď som z domu."

Akoby chcel ešte niečo dodať, no no rozmyslel si to a mlčal. Uvedomila som si, že nikdy nespomínal svojich rodičov, nezáleží na tom kedy.

Ale mám dosť rozumu na to, aby som sa nevypytovala a dosť slušnosti na to, aby som chápala, že o tom nechce hovoriť. Nedávala som si veľké nádeje, ale niekde v hĺbke duše som dúfala, že raz sa do dozviem. Ale povie mi to dobrovoľne.

Len sme tam tak stáli, pozerali do noci, on s cigaretou medzi prstami a ja s pohárom šampanského.

Chcela som, aby sme sa rozprávali, chcela som počuť jeho hlas, ale úprimne, o čom ? Čo by sa v takejto situácii hodilo povedať ?

Tak som tam stála ako soľný stĺp a odpíjala z toho šampanského, ktoré chutilo ako veľmi, veľmi zlá minerálka. Dúfala som, že to na mne nevidno, ale Seanova poznámka ma z tohto omylu rýchlo vyviedla.

,,Ty nepiješ šampáňo často, že ?" Uchechtol sa. Porazenecky som prehltla malý kúsok, čo som mala v ústach.

,,To je to na mne až tak vidno ?" Pozerala som naňho bez toho, aby som otočila hlavu. Neodpovedal.

,,Hmm," nadvihol kútiky úst. ,,Skôr ma to prekvapuje. Veď predsa, keď vyrastáš v takej snobárni, človek by povedal, že ho piješ ako vodu."

,,Hej no," Ani ma tá snobárna neurazila, ani sa ma len nedotkla. Naozaj, nulová reakcia. Ako, ja neviem, čo si o mne myslel, že toto je pre mňa štandard, ale bol na veľkom omyle. Možno som to zažívala od mladého veku, ale určite som v tom nevyrastala.

,,Je to naprd." Bola jediná sťažnosť, ktorú som vyslovila, než som si znova odpila. Už len kúsok. Povzbudzovala som sa. Už len dve malé chlipnutia.

,,Človek by povedal, že keď v tom vyrastáš, urazíš sa." ,,Ja som v tom rozhodne nevyrástla." Na to som sa už ozvala, lebo to nebola pravda. Čím som bola staršia, tým viac sa to stupňovalo.

,,Ani nevieš, ako rada by som s tebou menila." ,,To vážne ?" V očiach sa mu zalesklo čosi neznáme.

,,Áno." ,,Prečo ?" Znelo to skôr ľahostajne, ako zvedavo. ,,Máš milión krát lepší život ako ja." V zápätí som svoje slová oľutovala. Prudko sa otočil smerom ku mne a v očiach sau miesili búrkové mraky. No ja som hovorila ďalej.

,,Nepískajú na teba zakaždým, keď prejdeš okolo. Pripadám si vtedy ako prostitútka. Nemusíš sa falošne usmievať na ľudí, ktorých ani nepoznáš..."

,,Horšie je usmievať sa falošne na ľudí, ktorých poznáš. A záleží ti na nich." Ostro ma prerušil. Nečakala som, že zastaví môj prudký nával vášnivých citov, pri ktorom sa mi pery ledva hýbali. Napriek tomu som ho sledovala s veľkými očami.

,,Tak teraz ma počúvaj princezná." Naposledy si potiahol a unavene spustil ruku. Jeho košeľa bola mierne pokrčená, nezakasaná, a jeden rukáv mal o niečo nižšie ako druhý.

,,Možno si myslíš, že máš nahovno život, ale poviem ti, nemusíš prežívať zo dňa na deň." Ani na sekundu neprerušil očný kontakt. Fixoval si ma, a ja som sa ani len neskúšala brániť.

,,Ver mi, môj život by si nevydržala žiť ani deň. NIKOMU neprajem taký život, ako mám ja." Ohorok drzo zašlapol na čiernych kachličkách a dlhými krokmi sa náhlil k dverám.

,,Váž si, čo máš." Vyštekol tesne predtým, než sa za ním zavreli dvere. Ostala som v tej zime stáť sama.

Ani som nevnímala. Jeho slová ostali visieť v studenom vzduchu ako ozvena. Ja naivná, čo som si myslela ? Že ma vypočuje, obíjme a povie mi, že ma chápe ? No tak Lynn, preber sa. Toto nie je rozprávka. A on nie je tvoj princ. Nemá dôvod ním byť.

Vrátila som sa dnu. Na nástenných hodinách som zbadala, že je za dve minúty deväť. O deviatej sa má podávať večera.

Nadýchla som sa a zišla dole schodmi. Boh mi pomáhaj, ak bude sedieť oproti alebo vedľa mňa.