Troublemaker

Slávik a dobrý chlapec

Harry

"Let číslo 47 smer Paríž za pár minút odlieta žiadame pasažierov aby sa okamžite dostavili k vstupu číslo 17" 

Nepríjemný až robotí hlas sa rozoznel po letisku a ja som sa postavil zo sedadla na ktorom som sedel už niekoľko hodín a pomaly s tmavým kufrom za mojim chrbtom som sa vidal k dverám s číslom 17.

"Všetko v poriadku mladý pane. Posadte sa sem a keď budete počuť že,let je pripravený môžete hneď nastúpiť" povedala mi mladá letuska a ja som si sadol späť na stoličku. Prečo ten sprostý let mešká! To snáď robí to počasie naschvál!?

Očami som blúdil po vnútri letiska. Ľudia sa ponáhľali,neberúc ohľad na nikoho v ich okolí. Len málokto bol schopný zastaviť a venovať sa niekomu inému. Najviac zo všetkého ma však bolela scénka jedného zamilovaného páru.

Chlapec podľa všetkého odchádzal preč ale dievča ho odmietalo pustiť. Len,ho pevne držala ako keby sa bála že sa jej rozpadne v rukách ako porcelanová bábika na milión častí.

Videl som ,že aj chlapec mal slzy v očiach ale snažil sa ich zahnať a skryť pred dievčaťom. Musel byť silný, hlavne kvôli nej.

Hovoril jej ,že musí odísť a že, sa vráti ale ona len záporne krútila hlavou.  Nedokázala ho pustiť preč. Keď sa chlapec vidal smerom k vchodu do lietadla naposledy ho pobozkala a potom som len sledoval ako jeho lietadlo vzlietlo kým úplne nezmizlo.

Aké by to bolo keby som odišiel,? Louis by za mnou plakal?

Pri,myšlienke na nízkeho bruneta som svojou rukou zablúdil k vačku na mojom kabáte a vytiahol som z neho pár strán z jeho denníku. Nemal som odvahu ich prečítať keď som bol ešte doma ale teraz?

Nemám či stratiť.

Roztrasene som otvoril prvý list aby som mohol vidieť jeho rozklepaný pravopis a pustil som sa do čítania.

Koľko krát som si prial umrieť, nahradiť tvoje miesto ale teraz už nechcem. Nechcem ked viem, že tie roky čakania sa vyplatili. Vidíš ho ? To nádherné stvorenie na posteli? Ako sladko spí  ?
Volá sa Harry Styles a má byť môj ďalší neposlušný chlapec. Vieš o tom,že má v sebe rovnaký zápal aký si mal ty? Vidím v jeho očiach ten istý plameň ako si mal ty ,keď si sa prvý krát objavil na prahu mojich dverí.

Ale poviem ti niečo zaujímavé. Zdá sa mi,že horí jasnejšie ako ten tvoj.

Prekvapene som prvý list z jeho denníku odložil vedľa seba a čítal som ďalej.

Dnes mi Harry ušiel. Išiel na párty k svojmu kamarátovi. Možno. Naštval ma. Neskutočne. Bol som rozhodnutý potrestať ho až na jeho maximum ale nedokázal som to. Toľko som sa mu snažil vyhýbať. Nevidieť v jeho očiach teba ale nedarilo sa mi to. Až včera.

Keď jeho krik napĺňal moje ušné bubienky a ja som ho pod tými svetlami ktoré na nás vrhali kolotoče hneď nad nami pobozkal. Nerozmýšľal som nad následkami. Len som potreboval vedieť,že ten nádherný chlapec,popoluška,nie si ty.

A mal som pravdu. Tvoje pery boli vždy popraskané a chutili po jahodach. Zatiaľ čo tie jeho boli na bozky priam stvorené a ich malinová chuť ma dostáva do kolien ešte teraz.  

Zalapal som po dychu on to myslel všetko vážne? Možno sa dozviam aj pravdu!

Vysvetli mi prosím ako je možné že, som sa až tak rýchlo zamiloval. Že, som až tak rýchlo prepadol jeho bozkom, vôni ,dotykom. Som až príliš veľký sebec keď ho nedokážem z môjho života len tak pustiť? Som až tak zlý?