Power of Mate

37. Non-strangers

***

Oblečenie mám priviazané ku svojej zadnej nohe a predbehujúc Luka utekám pomedzi stromy. 

Moje čierne laby sa už dávno nebrodia chladivým snehom, ale dopadajú na suché ihličie. Pach hliny, ktorý mi udiera do nosa, sa bije s vôňou čokolády. Zapadajúce slnko núti stromy na nás vrhať čierny tieň a my sa začneme rúcať do tmy. I keď prejdú hodiny, únavu vôbec nezacítim. Okrem toho, behanie s Lukom je zábavné.

Keď ho nosom štuchnem do boku a opäť predbehnem, on zavrčí a rozbehne sa za mnou o niečo rýchlejšie. Napodobní ma a štuchne do mňa tiež - lenže, narozdiel odo mňa, silnejšie a ja sa zapotácam. Síce nespadnem, ale jemu sa naskytne príležitosť a predbehne ma. 

Ten egoistický Alfa!

Náš egoistický Alfa, pripomenie mi môj vlk.

To je teraz jedno. Ja mu dám! Pff, takto ma predbehovať!

Neváham a rozbehnem sa za jeho chvostom a kým sa Luke v tme vyhýba stromom, ja žmúrim očami, pretože mi jeho zadné laby nechcene rozprašujú do očí hlinu. Keď sa dostatočne priblížim, skočím mu na chrbát a zvalím ho na zem.

Vediac, že sa nijako nezranil a vidiac jeho zaskočený pohľad, sa zaškerím. S vlčou tvárou to vyzerá, akoby som cerila zuby. 

Keď sa Luke konečne nájde ležať bruchom na zemi a mňa stáť hrdo pred ním, zavrčí. Nestihnem na to zareagovať a on ma priklincuje k zemi. Stojac labami na mojich ramenách, sa mu na tvári zračí víťazoslávny výraz. 

Chvíľku si ho len obzerám, pretože takto v noci ho jeho čierna srsť dokonale maskuje a v tme teda vidno žiariť len jeho zelené oči. Ja musím určite vyzerať rovnako, ibaže s modrými očami. Z diaľky by ste nás vedeli rozoznať len vďaka bielemu fliačiku, ktorý mám na krku.

Keď sa Luke prestane škeriť, usúdim, že je ten správny čas ho zo seba zhodiť, lenže ja sa prestanem hýbať. Teda, aj by som ho zo seba zhodila, ibaže začujem praskot konára. Luke ho začuje tiež, zlezie zo mňa sám a začne sa obzerať.

Hry sa skončili. Nastáva ďalšie nebezpečenstvo.

Keď sa praskot ozve opäť, prudko sa obrátime, pretože zistíme, že prichádza spoza nás. Luke sa ochranársky hodí predo mňa a ceriac zuby do tmy, sa ani nepohne. Ja ostanem stáť za ním, opatrne sa obzerajúc.

Napokon spoza stromov vyjdú dvaja vlci. Muž je o niečo nižší ako Luke a žena mu hlavou siaha po jeho chrbát. Obidvaja sú tmavohnedý a už na prvý pohľad viem, že sú spriaznené duše.

Podľa mňa nepredstavujú žiadnu hrozbu.

Vlci nevrčia. Čo ma však prekvapí najviac je to, že sa Luke na nich nevrhne. Síce na nich vrčí, ale neútočí.

Nadýchnem sa lesného vzduchu a až vtedy ich zacítim. Jeden z nich vonia trochu ako mentolový dážď a druhý ako karamel. Veľmi zvláštna kombinácia, ale zároveň veľmi povedomá. Teda, ešte nikdy som ich necítila, ale sú mi proste povedomí. 

Po niekoľkých sekundách Luke prestane vrčať a vystrie sa, aby vyzeral väčší. Chlpy sa mu na chrbte postavia. Venuje im samoľúby pohľad, obráti sa, štuchne ma do stehna a rozbehne sa.

Zmätená zvratom okolností, ho čo najrýchlejšie nasledujem, nevenujúc páriku za mnou ďalší pohľad. Otázky sa mi navalia do mysle a moja nechápavosť ešte narastie.

Poteším sa, keď o pár minút dôjdeme k dôverne známemu matnému autu a Luke konečne zastaví. Pozrie sa mi priamo do očí a skočí za strom prezliecť sa. Nasledujem jeho príklad a odbehnem za iný hrubý strom.