Power of Mate

26. Pigment

Všetko sa to stalo príliš rýchlo.

Znamienko. Bolesť. A tma.

Spomínam si len na to, ako moje telo zaľahlo na farebné lístie. Všetko ostatné je však zahmlené temnotou.

To je dôvod, prečo sa prekvapím, keď sa nájdem ležať v spálni, zabalená v perine. Otvárajúc oči, zbadám doktora Woodyho - toho, kto mi po pobytu vo väznici predpísal polievku - a kompletne ignorujúc jeho pozdrav, zodvihnem pravú ruku pred seba.

Znamienko sa opäť zmenilo. Bodka sa zväčšila a na dlani mi teda svieti obrovská čierna škvrna v tvare nepravidelného vajca. Pôvodný meč na ňu ukazuje hrotom.

Prečo sa to, do líšky prefíkanej, mení?! ,,Videli ste už niekedy, že by sa Znamienko duší zmenilo?" opýtam sa.

,,Nie," odpovie doktor Woody. ,,Ale kedže ste sa zmenili aj vy, Luna, nedivím sa, že sa to deje."

Pochopím. Bohyňa Mesiaca predsa prvýkrát v histórii ochraňovala vlčicu a potom jej zlepšila zmysli. Nikto nemohol predvídať, aké budú následky.

,,Mimochodom, Luna, Alfa mi prikázal, aby som vám odovzdal toto, keď sa zobudíte," do rúk mi vloží tácku s jedlom. ,,A mám vám odkázať, aby ste ho potom navštívili v jeho kancelárii."

,,Dobre," prikývnem.

A vzápätí doktor Woody odíde.

Keď sa zatvoria dvere, vrhnem sa na jedlo. Nebudem vám totiž klamať, palacinky vyzerajú úžasne. S tou hnedou nátierkou (ktorá vonia ako čokoláda) a orieškovou posýpkou vyzerajú ako majstrovské dielo. Zjem ich do troch minút. Keď vypijem plný pohár mlieka a postavím sa, moje brucho zaprotestuje.

Palacinky sú zrejme ťažké, pretože ma ako závažie ťahajú smerom dole. Ale to je zrejme len preto, lebo moje telo nie je zvyknuté na pravidelné jedlo.

To znamená, že ich budem musieť jesť častejšie, aby som si zvykla!

Keď dôjdem na chodbu, poobzerám sa. Vykročím smerom, kde je Lukova vôňa silnejšia a začnem kráčať po jej stope. Prevedie ma jedným poschodím nadol a ďalšími troma uličkami. Vzápätí sa stratí za dverami. Bez zaklopania vojdem dnu.

Za dlhým stolom sedí Luke. Oblečený v rozťahanom oblečení do modernej kancelárie vôbec nezapadá. Prichytím ho prehrabávať sa v papieroch a robiť si zápisky. ,,Čau," pozdravím.

,,Poď sem," prikáže takmer okamžite.

Obídem tmavý drevený stôl a postavím sa k nemu. Luke si okamžite vezme moju pravú ruku a začne si ju obzerať. V tichosti sledujem ako ju skúma svojím zamysleným pohľadom. Prstom kreslí rysy po novom znamienku. Napokon sa nakloní, priloží pery na ostrie meča a zanechá na pokožke ich odtlačok. ,,Moje sa taktiež zmenilo," zachrípi. ,,Lenže trochu inak."

Priloží naše zápästia k sebe a ja si ich oba porovnám. Luke má na dlani taktiež fľak, lenže jeho je menší a nepravidelné hrany sú taktiež jemnejšie. Vyzerá to inak. Zamračím sa: ,,Nemali by mať spriaznené duše rovnaké znamienka?"

,,Mali."

,,Prečo ich potom nemáme?!" Na chvíľu sa zľaknem, že nás chce Bohyňa Mesiaca rozdeliť. Potom sa však upokojím. ,,Chce nám niečo naznačiť?"

,,Asi áno," Luke mykne plecom. ,,Musíme však počkať, kým sa znamienka nezmenia úplne, aby sme videli celý znak."

Chápavo prikývnem.

,,Takže," rozhodnem sa zmeniť tému. ,,Už si spravil niečo so zákonmi svorky?"

Luke pustí naše ruky a tie klesnú k našim telám. ,,Zatiaľ som len zmenil výcvik bojovníkov. Veď vieš... aby som im lepšie dôveroval."