Power of Mate

30. Trespassing

***

Zobudím sa na prudké zastavenie auta. Okamžite otvorím oči, a keď sa poobzerám, zistím, že sme zaparkovali pri lese. Veľmi tmavom až čiernom lese.

Keď si Luke všimne, že som už hore, prikáže: ,,Choď spať, veď je ešte len polnoc!"

Pokrútim hlavou. ,,Nie." 

Luke si vzdychne nad mojou tvrdohlavosťou a zopakuje: ,,Choď spať! Aby sme ihneď ráno mohli prebehnúť cez hranicu!"

,,Nie," trvám na svojom. ,,Nebude predsa lepšie, ak pobežíme v noci, keď máme väčšiu šancu toho, že nikto neuvidí našich nadpriemerne obrovských vlkov?"

,,Samozrejme, že je to výhodnejšie! Ale ty potrebuješ spať!"

,,Už som spala," môj pokojný tón hlasu ho ešte viac napne. 

,,Ty sa nedáš presvedčiť, že nie?" zamrmle napokon. Odpoveďou mu je moje následné odopnutie pása. Keď však Luke ešte stále nevystúpi - nevediac sa zmieriť s tým, že Alfovi opäť niekto iný prikazuje - obrátim sa na dvere auta a poobzerám si ich. Napokon potiahnem za nejakú kvačku a posuniem dvere smerom od seba. Otvoria sa.

S víťazoslávnym výrazom vystúpim a dvere zabuchnem za sebou. Až vtedy sa poriadne poobzerám okolo seba. Z každej strany na mňa stromy dýchajú chladnou hmlou. Nedovidím ani len dvadsať metrov pred seba. Miesto, kde Luke zaparkoval auto, je ďaleko skryté v lese, kde ho nikto nenájde. Sme tak ďaleko od diaľnice, že ju už ani nepočujem vlčím sluchom.

Ideálne podmienky na ilegálny prechod cez hranice.

Keď začujem buchot dverí, obrátim sa na Luka. Ten obíde auto a postaví sa predo mňa. So skrývaným hnevom v hlase oznámi: ,,Takýto je plán. Ja sa premením vo vlka a ponesiem ťa."

,,Prečo sa nemôžem vo vlka premeniť aj ja?!" 

,,Lebo ty ponesieš toto," do rúk mi podá batoh. ,,Nedokážem si predstaviť, že by sme vedeli utekať s ruksakom v papuli."

,,Čo v ňom je?" 

,,Voda, jedlo, náhradné oblečenie a dáš tam aj moje oblečenie po tom, čo sa premením."

,,Dobre," prikývnem. No v tom sa zarazím: ,,A kde sú tí bojovníci, čo nás strážili z druhého auta?"

,,O tích sa neboj," vyhlási, pričom zamkne dvere. ,,Oni nás neustále sledujú - z bezpečnej vzdialenosti. Tak, môžeme ísť?"

,,Môžeme."

Luke prejde za strom a o pár sekúnd spoza neho opäť vylezie. Až vtedy si uvedomím, že toto je prvýkrát, čo vidím jeho vlčiu podobu. Jeho veľké čierne chlpaté psisko je veľké asi ako menší kôň - je to najväčší vlk, akého som kedy videla. Mohla by som ho prirovnať k medveďovi.

Jeho zelené oči, ktoré v mojej prítomnosti naberali svetlejší odtieň a pri návaloch hnevu zas tmavli, sa nezmenili. Ani jeho výraz - ešte stále sa hnevá, že som ho neposlúchla.

Prvá vec, ktorá mi prebehne mysľou je vyhlásenie: je nádherný. Môj vlk na to horlivo prikývne.

Luke medzi svojimi tesákmi zviera svoje oblečenie, a keď sa pohne smerom ku mne, aby mi ho podal, pod jeho obrovskými labami nepraskne ani jediný konárik. Kráča potichu, ako pravý lovec.

Keď sa postaví predo mňa, natiahnem k nemu ruku, nastavím dlaň a on mi do nej spustí uzlíček šatstva. Zabalím ho a batoh si vyhodím na chrbát čo najrýchlejšie - chápete, nechcem od Lukovho majestátneho vlka odvracať na dlho zrak.