Power of Mate

19. Home

Očakávam niečo iné. Myslela som, že keď moje tesáky prerežú Victorove hrdlo, oblapí ma nekontrolovateľný pocit viny. Život si totiž cením ako jednu z najvyšších priorít. Avšak ja čakám a čakám a žiadnu ľútosť voči Victorovi nepocítim.

Chápete, zomreli mi rodičia, mala by som vedieť ako bolí strata blížneho! Nemala by som zabíjať už len preto, lebo viem, že najväčšiu bolesť nezažije mŕtvi ale pozostalí.

Victor však asi nikoho, kto by ho miloval, nemal. Spoznám to podľa toho, že môj obzvlášť empatický vlk neprejaví ani štipku súcitu. A to je dôvod, prečo cítim len úľavu a spokojnosť.

Victor ma už nezabije! Victor už nikomu neublíži!

Až teraz si uvedomím, ako veľmi som sa ho v skutočnosti bála. V tomto momente mi však jeho zavreté oči a stuhnuté telo - nehovoriac o krvavej kaluži vôkol neho - nepripadajú vôbec strašidelné. Skôr odpudzujúce.

,,Haven?" Lukov hlas ma prenesie do reality a ja prestanem zízať na mŕtvolu. ,,Si v poriadku?"

Prikývnem.

,,Poď, vrátime sa naspäť do hradu!"

***

Zababušená v deke, oblečená v tom najmäkšom pyžame, s teplým čajom v ruke a konečne so spokojným výrazom na tvári, čakám na Luka, kým vyjde z kúpelne.

Z pohodlného miesta na posteli sledujem krajinu za oknom. Obloha vyzerá tmavšie, stromy strašidelnejšie a strechy hradieb chladnejšie. Ja sa však nebojím.

Ja som totiž silnejšia. Kochám sa mesiacom, ktorý bude v splne aj počas zajtrajšieho večera. Než sa odkloní, uskutoční sa mesačná ceremónia, na ktorej už nebudem musieť zabiť nikoho ďalšieho.

Victor už totiž priniesol svoju obeť.

Vtom sa otvoria dvere a do spálne vkročí Luke v rozťahanom tričku a teplákoch. Jeho tvár osvieti svetlo z kryštálového lustra a môj zrak zaostrí na jeho obočie, z ktorého asi pred hodinou tiekla krv. Teraz tam má len malú chrastu - to jediné mu ostalo po bitke s tuctom vlkov.

A ja som vraj ešte silnejšia.

Luke ráznym krokom podíde k posteli a kým si sadne ku mne a oblapí deku aj okolo seba, ja si usrknem zo sladkého čaju. ,,Naozaj si v poriadku? Vyzeráš trochu," Luke pohľadá správne slovo: ,,otupene."

,,Áno. Ja... len som prekvapená, že necítim výčitky. Vieš, mám pocit, že nikto nemal Victora rád natoľko, aby mu jeho smrť ublížila."

,,Aha. No, vieš, jeho spriaznená duša vraj zomrela, keď mala päť. Najprv som ho ľutoval, ale on sa potom doslova zbláznil!"

,,Ako sa, ehm, zbláznil?" nadvihnem nechápavo obočie.

,,Naháňal veveričky, zajace, potkany a myši. Ja viem, to je ešte celkom normálne (pokiaľ si ešte šteňa). Lenže on ich zbieral a odrezával im hlavy." Skrčím tvár - znechutená. ,,Neviem prečo to robil. Zrejme predstieral, že tie nebohé zvieratá zabili jeho spriaznenú dušu a on sa aspoň takýmto spôsobom pomstil."

,,Kto jeho spriaznenú dušu zabil?" Pocítim ľútosť. Nie k Victorovi, ale k jeho polovičke, ktorú nikdy nestretol.

,,Nikto. Vraj sa pošmykla a spadla z mosta do vody. Bola to nehoda. Victor sa však následne uzavrel do seba. Je mi to však jedno. Nikdy som ho nemal rád." 

,,A čo vaši rodičia? Oni ho mali radi, však?" To je prvý krát, čo sa na nich opýtam. Doteraz na to vlastne ani nebol čas. Jediné čo o nich viem je to, že keď bol Luke pripravený na pozíciu Alfy, odstúpili.