Power of Mate

31. Two faces

Nebojím sa. Strach o môj vlastný život je minimálny a strach o ten Lukov je zas nereálny, kedže Lukovi neublíži zrejme nič. 

Moje oči však preskakujú z cudzinca na Lukov vraždiaci úsmev. Viem, že toto stretnutie sa nezaobíde bez zranenia.

Luke pustí moju ruku a postaví sa predo mňa. To gesto je ochranárske. Zavrčí na ryšavého vlka a zaujme bojovú pózu. Je pripravený zabiť ho. Ryšavý vlk zavrčí tiež. Svoj chvost však stiahne pod brucho a zaklapne uši. Začne pomaly cúvať. Vzdáva sa.

Luke k nemu začne kráčať, dostávajúc vlka do klietky medzi skalou a ním. Ešte stále sa škerí. Vlk však aj naďalej vrčí. Toto vrčanie však už nie je výhražné. Nie. Tentoraz sa vlk krčí a cerí zuby do vystrašenej grimasy - podriaďujúc sa Lukovi. Ten ho schmatne za kožu na krku a zodvihne do výšky. Vlkove predné laby ostanú visieť nad zemou. Luke naňho opäť zavrčí: ,,Povedz svojej svorke, že tu len prespíme. Keď slnko bude svietiť najvyššie, budeme už dávno preč."

Vlk nepatrne prikývne. Vzápätí ho Luke pustí a on ako strela vyletí preč. Strácajúc jeho ryšavý obrys medzi stromami, sa obrátim naspäť na Luka. ,,Nemusel si byť taký drsný."

,,Musel," usmeje sa na mňa - tentoraz to už nie je úškrn, ale pobavenie. ,,Som predsa Alfa Svorky Chladného Severu."

,,To neznamená, že sa musíš správať tak... kruto."

,,Znamená," Luke trvá na svojom. ,,Si Luna - mala by si si už zvyknúť."

Prevrátim očami a nachystám sa to Lukovi poriadne vytmaviť! 

Osud mi však nepraje. Znamienko Duší ma totiž opäť zaštípe. Zacítim bolestivú vlnu tlaku, ktorá mi prejde telom. Pripomína mi kopnutie elektrinou. Spomalene pocítim každý elektrický náboj. Moje žili sa zmenia na medené drôty a škrabajúc moje svalstvo, mi rozvibrujú telom. Mám pocit, akoby do mňa udrel blesk.  A vzápätí nastane skrat. 

***

 ,,Haven?" anjelský hlas sa ponorí do môjho ospalého vedomia. ,,Haven! Prebuď sa!"

Niečie prsty ma pošteklia po lícnej kosti a ja ich rýchlo zachytím rukou, aby tam ostali. ,,Haven! Otvor oči! Už si v bezvedomí aspoň desať minút! Nemôžeš dlhšie spať. Nemôžeš. Nie. Nemôžeš..."

V anjelskom hlase cítim strach. Akoby bol niekto iný v nebezpečenstve a on sa o dotyčnú osobu bojí. Veľmi sa bojí. Nepáči sa mi, že je taký nádherný hlas plný strachu, a tak si jeho ruku pritlačím na svoje líce ešte viac.   

,,No tak. Otvor oči!" prosí ďalej. ,,Ja viem, že ma počuješ!"

Počujem ho? Áno, počujem.

,,Haven!" Musí sa báť už hodnú chvíľu, pretože začne byť frustrovaný. ,,Otvor oči!"

Poslúchnem a pokúsim sa nadvihnúť svoje očné viečka. Nepodarí sa mi to. Moje oči sú totiž zlepené zaschnutými slzami. Vyhľadám si v pamäti, kedy som naposledy plakala. Spomínajúc na elektrickú bolesť v mojom tele, opäť zakňučím.

,,Haven," šepne anjelský hlas ešte raz. Tentoraz je upokojený, pretože počujúc môj vzlyk, vie, že už som pri vedomí. ,,Bolí ťa niečo?"

Pokrútim hlavou. Teda, aspoň dúfam, že som hlavou pohla.

,,Tak otvor oči," nalieha. 

Jeho anjelsky hlas odrazu spoznám. ,,Luke." Jeho meno vydýchnem ako vzlyk - nechápem prečo som taká stuhnutá. ,,Nejde to."

,,Vyskúšaš sa napiť? Možno ti to pomôže," navrhne. Prikývnem.

Vzápätí zacítim, ako ma podoberú jeho ruky a uložia na jeho kolená. Opierajúc sa o jeho chrbát, nestratím rovnováhu. Luke mi k perám priloží mokré hrdlo fľaše a ja tekutinu vpustím do úst. Sťažka prehltnem.