14. Drug of lust

13.1K 678 17
                                    

Prsty zabáram do Lukovho chrbta, tvár mám zamračenú, telo napäté a aby som opäť nevykríkla, zubami hryziem do Lukovho trička. Oblasť medzi krkom a ramenom mám vo zveráku. A akoby to nestačilo, Luke ma drží v klietke.

Únik od bolesti je teda nemožný.

Moje zmätené telo nevie, či sa má vzdialiť čo najďalej od Lukových teritoriálnych zubov a pritlačiť sa o matrac, alebo urobiť presný opak a hľadať ochranu v Lukovom náručí. V nerozhodnosti robím obe činnosti naraz. A zatiaľ čo sa moje nohy snažia schovať v čiernych perinách, moja chrbtica sa prehýna, aby bolo moje telo čo najbližšie pri tom Lukovom.

Pff! Aká irónia! Schovávať sa u Luka pred Lukom.

Bolesť v mojej pokožke je bodavá. Akoby ma Lukove tesáky hrýzli do krku stále dookola. Čo je ďalšia irónia, pretože Luke je ten, kto mi bolesť spôsobuje. Nemal by ma náhodou chrániť? Očividne nie. Ako sa zdá, slzy stekajúce po mojich lícach ho nezaujímajú. On si túto situáciu akoby vychutnával.

Mne to pripadá ako vystrihnuté z upírskeho filmu, ktorý som videla, keď sme boli so školou na výlete v meste. Rozdiel je v tom, že Luke nepije moju krv, ale vytvára značku.

Značka je niečo ako cucflek s obrysmi zubov, ktorý nikdy nezmizne. 

Po asi ďalších desiatich škrabancoch na Lukovom chrbte, bolesť začne miznúť. Len tak. Akoby sa z Lukových úst odrazu uvoľnila nejaká chladivá látka a upokojila moju podráždenú kožu.

Ba čo viac! Tá látka mi začne prúdiť žilami. Jej prítomnosť vrelo uvítam a s výdychom hlavou klesnem na vankúš.

Vzápätí bolesť úplne zmizne. Ale nie preto, lebo sa Luke odtiahne. Nie. Bolesť zmizne vďaka tej mrazivej látke. Táto rajská droga ju totiž premení na niečo iné. Na... túžbu?

Moja potreba úniku sa vytratí a ja začnem zhlboka dýchať. Po chvíli si uvedomím, že ma Luke hladí na ramene; že moje ruky už Lukov chrbát neškriabu, ale objímajú; že som celá spotená a len vďaka mrazivej látke sa necítim, akoby som horela.

Čo ma prekvapí ešte viac je to, že aj keď som v tesnom zveráku, chcem v ňom ostať. Naozaj. Je to divné. Vďaka môjmu vlkovi sa však cítim, akoby to bolo normálne, prirodzené. Nenamietam a začnem relaxovať. Užívajúc si chladnú drogu, nechám Luka pracovať na značení.

Keď mi zahryznutý do krku prejde po rane jazykom, na moje veľké prekvapenie, nestrhnem sa. Nie. Ja mám dokonca chuť zvolať: ,,Urob to opäť."

Šokovane zodvihnem nad svojimi myšlienkami obočie.

Než však stihnem zareagovať, Lukove tesáky opustia moju pokožku a on klesne vedľa mňa. Venujem mu pohľad. Je zadychčaný, uvoľnený a spokojný so svojou prácou.

Som zvedavá, či tú mrazivú látku cítil aj on, pretože mňa ešte stále neopustila.

Neopýtam sa ho to, pretože i keď Lukove tesáky zmizli, z kútika jeho úst začne tiecť pramienok tekutiny. Prekvapená priložím dlaň na svoj krk a keď si ju vzápätí obzriem, zbadám, že je mokrá. V tmavej miestnosti tekutina vyzerá čierno, a keď k nej privoniam, pach sa mi presunie na jazyk a ja zacítim železo. Krv.

,,Pokojne. Sa choď umyť, mon amour. Ja si. Musím. Oddýchnuť," ozve sa odrazu Luke, robiac prudké nádychy.

A síce by som najradšej ostala pri ňom, poslušne vstanem a bosá prebehnem po chladnej podlahe do kúpeľne. A aj keď som prekvapená, že ho bez zaváhania poslúchnem, napokon myknem plecom. Nemám sa totiž na čo sťažovať. Toto som predsa chcela, no nie? Konečne si moja tvrdohlavá myseľ trhla kopytom.

Power of MateWhere stories live. Discover now