Power of Mate

18. Revenge

Priemerný vlkolak sa vo vlka prvý krát premení, keď má približne tri roky. Je to bolestivé a pre väčšinu z nás je to tá najstaršia spomienka akú máme. A hoci si premenu nepamätáme tak čisto a presne a možnože tú strašnú bolesť aj zveličujeme, ja mám v hlave ešte stále spomienku na tlakovú silu v mojom tele, na búšenie srdca, na spotené čelo a na praskanie kostí, sprevádzané vlnami bolesti. Samozrejme, celá situácia už stihla vyblednúť a tá strašná bolesť sa dá prirovnať už asi len ku kopancu.

Avšak keď tu teraz stojím s rozpaženými rukami, so slnkom v dokonalom uhle pre novú transformáciu, všetky moje svaly sa napnú presne tak, ako keď som sa prvý krát premieňala. Je to ako déjà vu. 

Moje telo je celé rozhorúčené a oslabené. Obraz Victorovej tváre predo mnou sa mi rozmaže, a tak privriem oči. Do hajzlu s Victorom! Kto sa naňho chce pozerať?!

Moje nohy sa roztrasú, a keď mi po líci stečie kvapka potu a zleje sa so slzou bolesti, klesnem k zemi ako mi to len tie kovové reťaze dovolia. Zisťujúc, že ostanem visieť vo vzduchu, si zahryznem do pery.

Celá tá bolesť je taká podobná prvej transformácii, že sa mi celá spomienka odrazu rozjasní.

Je tu však jeden zásadný rozdiel. Centrom premeny tentoraz nie je hlava, ale Znamienko Duší. Zápästie ma štípe, páli, svrbí a každou sekundou ním prejdú nové vlny bolesti len na to, aby sa mi rozšírili do tela až do špiku kostí. Výkrik sa mi zasekne v hrdle.

Jediné na čo sa zmôžem je zkrčená tvár a zaťaté zuby.

Upokojuje ma len známa vôňa čokolády. Mám pocit, že mi hovorí: všetko bude v poriadku, si v bezpečí, Victor ti neublíži.

Verím tej vôni.

Asi po dvadsiatich sekundách (ktoré boli dlhé aspoň desať minút) sa mi prestanú triasť kolená. Otvorím oči a zbadám betónovú podlahu rozmazanú, akoby som sa na ňu pozerala cez vodu. Zažmurkám teda viečkami očí a vylejem tak posledné zvyšky sĺz. Chvalabohu, ďalšie už netečú, akoby sa mi už minuli zásoby.

Vzápätí s mokrými a lepkavými lícami nadvihnem hlavu. Som prekvapená, pretože pred sebou nezbadám Victora, zvierajúceho nôž. Kam zmizol?

S nezáujmom opäť privriem oči. Vôňa čokolády je až priveľmi silná, než aby som sa o niečo strachovala.

Po chvíli bolesť začne strácať svoju intenzitu. Začnem zhlboka dýchať, akoby ju to malo rýchlejšie odohnať preč. A vtom odrazu zmizne.

Prekvapená, že premena trvala len takto krátko, znovu otvorím oči a obzriem si vlastné telo. Zisťujúc, že vyzerám úplne rovnako, nadvihnem obočie. Som stále v ľudskej podobe, rovnako chudá, rovnako malá a stále rovnako zviazaná.

Stále som to ja.

Vdychujúc čokoládovú vôňu, začnem pochybovať, že som sa nejako zmenila. Chápete, vôbec predsa nevyzerám ako najsilnejší vlk na svete! Odrazu však stuhnem. Čokoládová vôňa. Cítim vôňu čokolády!

Luke!

Rýchlosťou svetla zodvihnem hlavu a začnem ho hľadať po chladnej garážovej miestnosti. Potočím hlavu doprava - čiže smerom k vôni - a zrak mi okamžite padne na skupinu ľudí. Všetci sú natlačený na opačnom konci garáže. Victor stojí úplne v rohu obklopený svojimi dvoma poskokmi a s neutrálnym výrazom sa díva, ako jeho stúpenci napádajú Luka.

Samozrejme, Luke by ich šmahom ruky všetkých porazil! Lenže oni nestoja v obrannej pozícii, ani neútočia po jednom. Nie. Oni útočia naraz. A poviem vám, je ich viac než tucet. Aspoň piati naňho útočia spredu, štyria ho podkopávajú zozadu a tí zvyšní zboku mu blokujú cestu k Victorovi. Dvaja im už dokonca ležia mŕtvi pod nohami.