Power of Mate

2. My wolf

***

Celé raňajky len mlčím a zamyslene žujem upečené mäso. Odkedy Luna odišla domov, nemyslím na nič iné len na to, že po mne ide Svorka Chladného Severu a že si musím schovávať Znamienko Duší, pretože už mám sedemnásť.

A nikto (ani babka) mi nepovedal dôvod...

V živote som nebola viac zmätenejšia!

,,Haven," prihovorí sa ku mne babka, prežúvajúc jedlo. ,,Odvedieš, prosím, Mayu do školy? Musím si ešte niečo vybaviť."

,,Samozrejme," prikývnem. ,,A čo ideš vybaviť?"

,,Lekársku prehliadku. Veď vieš ako sú na to ľudia citlivý..."

Neodpovedám a žujem ďalej. Samozrejme, že viem, ako sú na to ľudia citliví. Oni majú totiž každý rok nejaké sprosté povinné lekárske prehliadky, aby kontrolovali, či neochoreli a sú v poriadku. Vlkolaci ich nepotrebujú (my máme totiž oveľa lepšiu imunitu, metabolizmus, dokonca sme odolný voči rakovine) a nejaké prehliadky sú pre nás len stratou času. Ale kedže ľudia nevedia, že vlkolaci existujú, máme štátom zamestnaného vlkolačieho lekára, ktorý k nám (i iným svorkám) chodí robiť súkromné lekárske vyšetrenia, aby nás ľudia nepodozrievali.

Po najúžasnejších raňajkách za posledných pár rokov teda prenechám babke vybavovačky, schmatnem Mayu za ruku a zamierim na koniec Lesnej uličky.

Suchá hlina sa mi obtiera o päty, vánok prilepuje moje hnedé vlasy o moju tvár, sýte bruško ma ako závažie ťahá k zemi so žiadosťou o odpočinok a moja ľavačka naťahuje rukáv, schovávajúc Znamienko Duší...

,,Haven?" zapiští Maya.

,,Áno?"

,,Ty už nechodíš do školy, že?"

,,Áno, nechodím."

,,Prečo?"

,,Lebo už mám sedemnásť," myknem plecom.

,,Čo budeš teda robiť?" Zvedavo sa vypytuje.

,,Rok sa budem ešte zaúčať nejakej službe a v osemnástich sa stanem pracujúcim (a teda aj právoplatným) členom svorky."

,,A čo sa budeš učiť?" pýta sa ďalej. ,,Budeš bojovníčka? Lovkyňa? Staviteľka? Udržiavateľka mieru? Lekárka? Učit-"

,,Rozmýšľala som, že sa lepšie naučím loviť," zadržím ju v bľabotaní. ,,Ale ani ma to veľmi neláka."

,,Ja by som chcela, aby si bola Luna!" zaškerí sa na mňa.

,,Luna?" zasmejem sa. ,,To by moja spriaznená duša musela byť Alfou!"

,,A možnože je!"

,,Možno... Ale pozri sa na to tak, že Alf je málo. Nemám teda veľkú šancu."

Maya ďalej už mlčí, lebo zacíti pach jej najlepšej kamarátky zo školy. I keď, pravdu povediac, si medzi kamarátkami veľmi nemôže vyberať, kedže detí (od 5 do 17 rokov) je v našej svorke len 12 a všetkých učí tá istá domáca učiteľka.

Mayu nechám v triede, pozostávajúcej z malej chatky, a vyberiem sa na zber. Mala som síce naplánovaný lov, ale kedže je môj žalúdok plný, radšej pohľadám ovocie. Behom teda prebehnem k potoku a rezkým krokom sa vydám pozdĺž neho.

Ale sotva sa sústredím na už tak známe okolie, hlavou mi behajú popletené myšlienky. Všetky sa sústredia na jednu jedinú tému: prečo mám schovávať znamienko.

Znak na mojom pravom zápästí je jediná viditeľná stopa, ktorá ma spája s vlkom, ktorého mi predurčila Bohyňa Mesiaca a pri schovávaní tohto symbolu sa cítim, akoby som jej krivdila.