Power of Mate

29. Stop

***

Cesta autom začala byť po celom dni nudná. Za oknom boli ešte stále stromy, obloha bola stále rovnako zamračená, cesta pred nami bola stále popraskaná a ďalšie čierne auto plné bojovníkov nás ešte stále prenasledovalo, ochraňujúc svojho Alfu a svoju Lunu.

Okrem toho, v stiesnenom aute sa dal dýchať len vzduch plný čokolády, ale kedže som sa Luka mohla ledva dotknúť, môj vlk začal byť frustrovaný.

Pozerám sa teda na západ slnka, snažiac sa odviesť pozornosť svojho vlka. Dívam sa na lososovú oblohu a predstieram, že je to krajšie než Lukova omamná vôňa. Ale, samozrejme, klamem. Lukovi sa totiž nevyrovná nič. 

,,Choď už spať," povie odrazu.

,,Nie," pokrútim hlavou, neodtrhujúc oči od žiariacich farieb na oblohe.

,,Pôjdeme sa najprv najesť?" navrhne.

Okamžite mu venujem žiadostivý pohľad. Ja viem, jedlo máme od rána zabalené na zadnom sedadle, ale kto by si radšej nedal niečo čerstvé? Luke sa usmeje nad mojou reakciou. ,,Môžeme ísť do mesta, ak chceš," povie mi. ,,Teda, ak nebudeš z ľudí nervózna."

,,Chcem tam ísť!" zvolám okamžite nahlas, aby si to nerozmyslel.

,,Dobre," prikývne a premeria si ma pohľadom. ,,Nie si z toho až prehnane nadšená?"

,,Nie. Ja sa tu v tomto aute iba veeeeeeľmi nudím," odvetím, zdôrazňujúc slovo 'veeeeeeľmi'. ,,Okrem toho, nie každý deň sa mi naskytne príležitosť stretnúť ľudí!"

Usmeje sa a ja sa poteším, že mám výhľad na jeho tri znamienka pod okom, pretože sa pri jeho úsmeve rozkošne nadvihnú. ,,A kam sa chceš ísť najesť?"

Jeho otázka ma zaskočí a ja okamžite zmĺknem. Kde asi tak ľudia jedia? Nemôžme predsa zaklopať u nejakej rodiny na dvere a čakať, že nám otvoria s uvarenou večerou, no nie? ,,A kam sa ľudia chodia najesť?" opýtam sa, nesnažiac sa zakryť nevedomosť v hlase. ,,Viem, že si jedlo kúpia v obchode a doma uvaria, ale ty vravíš, že by sme išli k nim a..." stratím reč. Naozaj totiž nechápem, o čom hovorí.

,,Do reštaurácie, predsa," mykne plecom.

Takmer sa plesknem do čela. Ako som mohla zabudnúť na reštaurácie?! 

Luke sa na mne zasmeje, keď zbadá, že zahanbená očerveniem. ,,Nevadí, že si si nespomenula, nežiješ predsa s ľuďmi každý deň!"

Odvrátim od neho zrak, ale keď ma ani po pár sekundách neprestanú horieť líca, zmením tému: ,,A kedy tam dôjdeme?"

Vyberie mobil, zapne ho a oči mu začnú preskakovať z cesty na malú sklenenú obrazovku. ,,Desať minút od nás je jedna väčšia dedina. Pôjdeme tam."

,,A to si zistil z mobilu?!" prekvapím sa.

Bez slov mi ho podá a ja si ho prezriem. Poznám mobil - musí ho mať predsa každý Alfa a Beta. Keď som sa svojich bývalých vodcov pýtala na čo slúžia, povedali, že si cez nich dokážu zavolať ako cez vysielačku, aby ostali v kontakte aj na väčšie vzdialenosti. Je to dobré pre bezpečnosť svorky. Okrem toho Alfovia sa cez neho vedia navzájom kontaktovať, pokiaľ spolupracujú.

Ale Lukov mobil! Ten dokáže nájsť aj reštaurácie!

Zapozerám sa na obrazovku a zbadám malú mapku spomínanej dediny. Jej názov je Dawson. Okrem štvorčekov budov a modrej rieky vedľa na nej nič iné nie je. ,,Ale ako si zistil, že je tam reštaurácia?" nechápem.

Luke sa na mne zasmeje, akoby moja nevedomosť bola najrozkošnejšia vec na svete. ,,Aha," povie a ja mu venujem pohľad. ,,Prilož takto dve prsty na obrazovku a sprav toto," vo vzduchu znázorní pohyb, akoby naťahoval nejakú gumičku. ,,Keď to spravíš dobre, malo by ti tú mapu priblížiť."