Power of Mate

26. Pigment

Je to však oveľa lepšie než chatrč na strome. Uvedomujú si to aj babka s dedkom pretože keď mi venujú pohľad, vyzerajú spokojne. Najšťastnejšie však vyzerá Maya, ktorá sedí na posteli, drží farebné pastelky a niečo čmára na papier. Keď zodvihne pohľad a zbadá ma, celá zmeravie. Chvíľku na mňa len zíza, potom spustí fialovú pastelku pastelku na papier, na tvári sa jej roztiahne úsmev a vlčou rýchlosťou sa rozbehne ku mne.

Maya vždy rada behala, ale kým som s ňou nebola, rýchlosť sa jej ešte zlepšila. Preto ma prekvapí, keď do mňa v sekunde narazí a ja zaspätkujem dozadu. Jej rúčky ma objímu okolo pása (pretože vyššie nedotiahnu) a stisnú ma tak silno, až sa mi začne ťažšie dýchať.

Ja sa však len usmejem a objatie jej opätujem. Kým jej rukami pohládzam chrbát a jemné vlásky, poviem: ,,Vyrástla si. A to som ani nebola tak dlho preč."

,,Bola!" zaprotirečí. ,,Myslela som si, že sa už nevrátiš!"

,,Ale ja som tu," upokojím ju, pretože v jej hlase zacítim plač. Nechcem aby plakala. Čo nestačilo, že nemá rodičov a že jej uniesli sestru? Nemusím jej pripomínať tie strašné spomienky! ,,Ako sa ti tu páči?"

Zmena témy sa jej zapáči. ,,Majú tu omaľovanky! A telku! A čokoládu!" Prestane ma objímať a nadšene mi pozrie do tváre. V jej úsmeve zbadám, že jej vypadol ďalší mliečny zub - dva trvalé jej však narástli.

Usmejem sa tiež. Jej odpoveď ma totiž poteší. Som tak rada, že sa jej tu páči - že jej nechýba domov!

Keď odvrátim pohľad, zbadám, ako ku mne prikročí babka a objíme ma taktiež: ,,Som tak rada, že si v poriadku! Myslela som, že si už... že už nežiješ."

,,Nezomrela som," usmejem sa. ,,Len skoro dvakrát, či trikrát," mávnem rukou. Stáva sa z toho bežná vec.

Keď sa babka odtiahne, prebehnem cez izbu k dedkovi a objímem ho taktiež. Toho som nevidela najdlhšie. Dedko sa zasmeje, keď takmer stratí rovnováhu: ,,Tiež ťa rád vidím, Havo."

Usmejem sa, keď použije prezývku Havo. Hovorí mi tak odvtedy, čo som prvýkrát stretla svojho Alfu a ten sa opýtal: ,,Ako sa voláš?" Nervózna som zamrmlala: ,,Havo," namiesto 'Haven'. Prezývka mi prischla.

Keď sa od dedka odtiahnem, dodá hravo vážne: ,,Odídem hľadať vraha a ty ich medzitým nájdeš dvoch!"

Zasmejem sa myknem plecami, akože za to nemôžem.

,,Haven! Poď ukážem ti, čo som nakreslila!" schytí ma za ruku Maya a odvedie od dedka. Sadneme si na jej posteľ a ona mi podá papier.

Zbadám zelený strom, na ňom drevený dom, pred ním červeno-žltý oheň nad ktorým sa opeká rúžové mäsko a na čiernej oblohe jasný mesiac v splne. Na detský náčrt je to celkom slušné! Neunikne mi však, že sa to nenáhodne podobá na miesto, kde sme bývali. ,,Je to krásne," pochválim ju. Maya sa usmeje. ,,Chýba ti domov?"

Pokrúti hlavou. ,,Nie, pretože tam nebola telka a čokoláda a farbičky a ani záchod!"

,,Chýbali ti farbičky?" nadvihnem obočie.

,,Áno!"

,,A ja som ti nechýbala?" doberiem si ju.

Maya ostane zaskočená. Rýchlo sa zamyslí a odpovie: ,,Ty ešte viac!"

,,Ešteže tak," usmejem sa. Dedko s babkou si medzitým sadnú k nám na posteľ. ,,Odkiaľ máš farbičky?" pýtam sa jej ďalej.

,,Skoro ráno mi ich doniesol, ehm...," zamyslí sa, "... Alfa!"

Prekvapene stuhnem. ,,Luke bol tu?" Maya prikývne a ja sa obrátim na babku a spýtavo nadvihnem obočie.

,,Áno bol tu. Pýtal sa, aké sme mali povolania v starej svorke. Povedal, že cez víkendy môžem mať lekársku službu v nemocničnom oddelení a cez týždeň budem len v pohotovosti, ak by sa zranilo nejaké dieťa," usmeje sa. Určite je spokojná, pretože v starej svorke musela byť v pohotovosti non-stop.

,,A ty?" opýtam sa dedka.

,,Povedal, že nechce, aby som bol ďalej bojovníkom, pretože ak by som sa zranil, tak by som ti ublížil. Ale môžem ísť do dôchodku alebo si vybrať menej nebezpečné povolanie." Dedkov hlas nie je nahnevaný ani nespokojný. Ja nie som ani len prekvapená - nepustiť dedka do nebezpečia aby ma jeho možný úraz nezranil. Také niečo si vymyslí len Luke.

,,Môžeš učiť lojálnu výchovu," vyhŕknem. ,,Mala som to navrhnúť babke, ale ty to zrejme potrebuješ viac."

,,Lojálnu čo?" zamračí sa dedko.

,,Lojálnu výchovu," zopakujem. ,,Bude to niečo ako hodina etickej výchovy pre bojovníkov, pretože Luke si nie je istý, či môže všetkým dôverovať. Takto vlkom zopakujeme, prečo je svorka dôležitá a prečo majú byť verný práve Alfovi."

,,To si vymyslela ty, Haven?" Prikývnem. ,,Šikovné," pochváli ma. ,,Asi to skúsim."

,,Super," usmejem sa. ,,A čo si myslíte o Lukovi?"

,,No," tentoraz sa ozve babka. ,,Je... zodpovedný a vidno ňom ako veľmi mu na tebe záleží. Ale hlas má taký..."

Keď nenájde správne slovo, doplním ju. ,,... ľadový."

,,A je strašidelný!" vyhŕkne Maya odrazu. ,,Ani raz sa neusmial!"

,,A máš ho rada?"

,,Áno! Pretože mi dal farbičky!" usmeje sa.

Zasmejem sa nad jej odôvodnením. ,,Choď mi ešte niečo nakresliť," posúrim ju. Maya prikývne a odbehne k nočnému stolíku na druhej strane izby. Keď si kľakne na kolienka, začne popri kreslení hmkať nejakú melódiu. Presvedčená, že nás nebude počúvať, ozvem sa: ,,Včera sme zachránili chlapčeka."

,,Viem. Povedala nám to Angela," odvetí babka. ,,Prečo? Stalo sa niečo?"

,,Ten chlapček - Betov brat - je Mayina spriaznená duša. Videla som jeho znamienko - je to snehová vločka," hlas mám tichý, aby to Maya predsa len cez svoj spev nezačula.

,,To je výborné!" zvolá babka.

Nadvihnem obočie. ,,Ty z toho nemáš obavy?"

,,Nie. Prečo?"

,,Pretože spriaznené duše sa majú nájsť až keď má žena sedemnásť rokov. Maya má však len šesť!"

Babka mávne rukou. ,,To vôbec nie je podmienka."

,,A čo teraz? Začnú spolu chodiť? Budú sa spolu hrať na rodinu?" Predstavím si, že by sa osemročný Ricky začal už teraz správať ako Luke. Strasie ma.

,,Nie! Takéto prípady som už videla. Keď sa spriaznené duše stretnú ako deti, stanú sa z nich maximálne najlepší kamaráti. Až keď sú starší, pochopia, čo ich znamienko znamená. Áno, budú sa mať radi a možno spolu začnú chodiť, ich vlci sa však prejavia až keď Maya dovŕši sedemnásť."

Upokojujúco si vydýchnem. Takže Maya s Rickym budú najlepší kamaráti - to je presne to, čo som potrebovala počuť.

,,Keď už hovoríme o Znamienkach Duší, aha!" Zodvihnem pravú ruku a nastavím im dlaň. Babka si ju pritiahne bližšie k očiam a preskúma čierny fľak. Dedko sa zamračí.

,,To som ešte nikdy nevidela," zamrmle babka. ,,Alfovi sa deje to isté?"

,,Áno. Ale ten fľak má iné rozmery," vzdychnem si znepokojene. ,,Myslím, že nám týmto chce Bohyňa Mesiaca niečo zamračiť."

,,To je možné," prikývne babka. ,,Mala by si to však ukázať Harmónii."

,,Komu?"

,,Je to taká stará pani. Zvláštne však na nej je, že má už tristo rokov. Je liečiteľka ako ja a má kopu skúseností. Ak ti s tým má niekto pomôcť a keď sa chceš dozvedieť viac, musíš ísť za ňou. Samozrejme, aj s Alfom."

Predstava, že existuje niekto, kto vie, čo sa s našimi znamienkami deje, ma poteší. ,,A kde býva?"

,,Na Aljaške."

[2115 slov - nový rekord! Myslím, že ste si všimli, že časti píšem pomalšie. To je tou školou... Každopádne, komentík opäť poteší! ;) Zvyšuje šance, že nová časť bude skôr než pôvodne mala byť!]