Power of Mate

15. Trust

Obedy som potom opäť trávila s Lukom, a keď potom znovu odišiel riešiť problémy svorky, ja som pokračovala v plánovaní. Mojim cieľom je, samozrejme, zachrániť rodinu a prežiť, ale len čas ukáže, či je môj plán dostatočne prefíkaný.

Po večeri sme sa potom s Lukom vždy stiahli do spálne a začali sa rozprávať. A zatiaľ čo sa ho každý iný na svete strachoval, predstavujúc si, aký bezcitný Alfa Svorky Chladného Severu je, ja som mala možnosť vidieť jeho hrejivý úsmev. Ja viem, znie to úplne cliché.

Nedokážem si predstaviť, že som sa kedysi bála jeho čiernych očí a teraz zisťujem, že sú žiarivo zelené. I keď - je pravda - že zelené sú asi len pri mne. A celý vlkolačí svet si môže na Luka nadávať aký krutý je, ja ho takého nepoznám. A dôvod môže byť hocijaký.

Pretože je medzi nami puto spriaznených duší? Pretože sme osudovo stvorený jeden pre druhého? Pretože som označená?

Je mi to jedno. Pravda je ale taká, že si Luke nezaslúži zomrieť. Ja viem, zabil už mnoho životov - ale to neznamená, že ho to nedokážem odnaučiť. Som predsa Luna! Určite viem Luka presvedčiť, že zločiny sa nemusia trestať okamžite smrťou. Som si istá, že táto svorka sa zmení k lepšiemu.

Teda, pokiaľ to prežijem...

Viete, už prešli 2 dni a 16 hodín od môjho stretnutia s Victorom, a kedže to bolo uprostred noci, predpokladám, že sa s ním mám stretnúť po západe slnka.

Večer mám už všetko týkajúce sa môjho plánu pripravené! Stačí len začať!

,,Luke?" Vyslovujúc jeho meno, mnou prejde adrenalín. Akoby som sa chystala skočiť do jamy.

,,Áno?" Vyjde z kúpeľne čerstvo oblečený a osprchovaný. Nebudem vám klamať, vôňa čokolády je teraz oveľa silnejšia!

,,Chýba mi Maya. Vieš, takto dlho sme ešte nikdy neboli odlúčené," vytvorím na tvári smutný výraz. ,,Nemohli by sme sa ísť teraz prejsť? Potrebujem čerstvý vzduch."

Luke vyzerá, že mojej scénke overí a okamžite prikývne. ,,Samozrejme. Poď." Chytí ma za ruku a začneme kráčať preč zo spálne. Jeho dotyk ma na chvíľu donúti zabudnúť na Victora, ale ani sa nenazdám, ocitnem sa pred hlavnou bránou. Cítiac nočný vzduchu, nechápem, ako rýchlo sme hradom prešli. 

Poobzerám sa okolo seba. Členovia svorky ešte stále neišli spať a teda je tu ešte stále dosť rušno. ,,Nemôžme ísť do lesa? Je tu hluk," opýtam sa.

Luke len mykne plecom a prikývne. Prejdeme spolu k prvej bráne, a keď ju strážcovia s poklonou otvoria, vyjdeme von.

,,Cítim sa tu lepšie," priznám sa, keď začneme kráčať medzi stromy. ,,Les mi pripomína domov."

,,Chceš sa o tom porozprávať?" obráti sa na mňa, ja však potrasiem hlavou.

,,Nie, nechcem. Popravde, najradšej by som bola sama. Vadilo by ti, ak by si sa vrátil do hradu?" V okamžiku keď to dopoviem, Luke mi venuje 'nie som si tým veľmi istý' pohľad. ,,Neboj sa, nepokúsim sa od teba utiecť, len si potrebujem potriediť myšlienky v známom prostredí."

Luke si vzdychne. ,,Haven, ja ťa nechcem opäť ne-"

,,Pokojne zavolaj strážcov teritória nech strážia celý plot, ak ťa to upokojí. Okrem toho, tu sa mi nič nestane - nie sú tú dokonca ani divoké zvieratá! Prosím, daj mi aspoň hodinku! Ja sľubujem, že neujdem! Veríš mi, však?"

Pustím jeho ruku a pozriem sa naňho šteňacími očami. ,,Samozrejme, že ti verím, ja len..." vzdychne si. ,,Presne o hodinu ťa budem čakať pri bráne!"