Power of Mate

9. Get out of me

Ale na moje nešťastie, sa odrazu ocitnem chrbtom na zemi, privalená niečím ťažkým.

Lukom.

Znepokojene si vydýchnem, pretože sa vzduch okolo mňa začne napĺňať vôňou čokolády a dažďa.

Nie! Nie! Nie! Nechcem aby ma chytil! Ako ma vôbec stihol za tri minúty dobehnúť?! A ako sa opovažuje stáť medzi mnou a mojou sestrou?!

,,Pusti! Ma!" rozkážem, tlačiac sa o zem, aby som sa ho len minimálne dotýkala.

Odpoveďou mi je zavrčanie.

,,Nechaj ma ísť k mojej rodine!" Môj hlas je tentoraz frustrovaný. Dlaňami sa dokonca pokúsim zaprieť do jeho ramien a odtlačiť jeho telo z môjho, ale vyvolá to presne opačný účinok.

Jednu ruku mi obmotá okolo pása (chrániac ma pred suchou hlinou), zatiaľ čo sa druhou podopiera hneď vedľa mojej hlavy, aby ma nerozpučil celou jeho váhou. Kolená má zas pritlačené o zem vedľa mojich stehien s cieľom udržať ma v klietke a nahnevaný mi doslova dýcha na krk, ignorujúc moje požiadavky.

Vzdám sa, no rukami naňho neustále vyvíjam tlak, aby vedel, že sa mi táto poloha nepáči.

Vravela som, že nás nájde! povie mi odrazu môj vlk a mne telom prejde hnev.

Tak nás našiel. A čo? To nič nemení na tom, že pravdepodobne prikázal jeho svorke, aby zabila tú moju.

Môj vlk sa zarazí a ďalej už mlčí. Zrejme sa cíti zle, že naša spriaznená duša by mohla mať na svedomí smrť mojej nevinnej sestričky, a tak sa so mnou už neháda.

Aj keď i tak viem, že si Lukovu blízkosť užíva.

Ja nie.

Teda, možno trošku.

,,Musím skontrolovať, či je moja sestra v poriadku!" hlas sa mi začne lámať, no Luke na to nezareaguje. Páni! Musí byť na mňa naozaj nahnevaný!

,,Nemôžem tu len tak ležať, zatiaľ čo Maya môže byť už dávno mŕtva, pretože ju zabili tvoji bojovníci," začnem sa obhajovať.

Luke ja však až taký nahnevaný, až začne zhlboka dýchať. Nepochybne sa snaží upokojiť pomocou mojej vône.

Ak by som nebola jeho spriaznená duša a takto by som utiekla, moja hlava už dávno visí niekde na strome. Asi by som teda mala byť rada, že som dopadla len takto. Chápete, Lukova blízkosť je aj tak dostatočný trest, vzhľadom na to, že ho nechcem.

Chceš, ozve sa môj vlk opäť.

Ty. Buď. Ticho.

Ale 'ja' som predsa 'ty'. A keď Luka chcem 'ja', chceš ho aj 'ty'.

Lenže ja ho nechcem chcieť! On je predsa vrah! Je mu dokonca aj jedno, že si myslím, že nechal zabiť moju malú sestru. A ja ju musím vidieť!

,,Ty to nechápeš! Potrebujem sa vrátiť do mojej svorky, aby som sa uistila, že si neza-"

,,Už to nie je tvoja svorka," ozve sa odrazu. ,,Ty už do nej nepatríš!"

Patrím! chcem mu odporovať, ale sama tomu vôbec neverím. Som už Luna. Presne tak, ako povedala tá učiteľka.

,,A čo moja sestra?"

,,Je v poriadku. Povedala si predsa, že sem pôjdeš dobrovoľne, ak nikomu moji bojovníci už neublížia, mon amour," odpovie už miernejšie, no i tak cítim v jeho hlase zlosť.

Obrovskú zlosť.

A je mi to jedno, pretože predstava Mayinho mŕtveho nevinného telíčka mi vyprchá z hlavy.

,,Chvalabohyni," zamrmlem si a s pocitom úľavy uvoľním tlak na jeho hrudi, nechávajúc moje ruky skĺznuť na zem.

Luke využije príležitosť a natlačí sa na mňa ešte viac.

,,Ehm, už môžeš zo mňa zliezť?" Nepokúsim sa predsa znova utiecť, kým je Luke v mojej osobnej zóne. Zas tak hlúpa nie som a viem, že by ma ihneď chytil.

A síce viem, že Maya je nažive, i tak sa k nej vrátim. Sľúbila som jej predsa, že od nej neodídem.

,,Nie. Ak ťa pustím, opäť ujdeš," zavrčí.

,,Nemôžme tu ale byť navždy," nadhodím.

,,Nie, ale môžme tu byť dosť dlho na to, aby si pochopila, že ak opäť utečieš, neovládnem sa."

,,Čo myslíš tým 'neovládnem sa'?" znervózniem.

,,Stratím kontrolu a označím ťa," zaškerí sa. Mne však okamžite spadne sánka.

Označenie je totiž istá vlčia tradícia, ktorá spočíva v tom, že vlk (teda muž) svoju spriaznenú dušu uhryzne do krku.

Ja viem, je to barbarské a pripomína to tých ľudských vymyslených upírov. Niet divu, že sa to už nepraktizuje.

,,A-ale, označovať je už zakázané," namietnem. Alfy sa predsa dohodli, že sa to robiť nebude.

,,Myslíš, že ja dbám na pravidlá?" uškrnie sa a prstom mi začne krúžiť po mieste na krku, tam, kde ma už pravdepodobne plánuje označiť. ,,Neboj sa, mon amour, nevieš predsa čo sa hovorí? Označovať bolo zakázané len pre to, lebo sa toho ženy báli. Moja svorka to však dodržiava. A vieš prečo? Lebo keď budeš mať moje označenie navždy vryté do svojej nádhernej pokožky, naši vlci budú spolu oveľa viac prepojený.

Ak znova ujdeš, nebudem mať inú možnosť a označiť ťa, lebo potom už nebudeš schopná znova sa odo mňa vzdialiť. Vieš, síce si označenie schovávam na oveľa krajšiu príležitosť - napríklad po našom prvom spoločnom splne -, ale ver mi, ak mi nedáš inú možnosť, spravím to skôr, než stihneš oľutovať, že si opäť ušla."

Verte mi, keď to dopovedal, prešiel mi po chrbte mráz a nohy sa mi roztriasli. Predstavujúc si však jeho zvieracie tesáky v mojej pokožke, môj vlk začne zavýjať nadšením.

,,Pochopila si, mon amour?"

Neschopná vydať zo seba ďalšiu hlásku, prikývnem.

,,Výborne," zamrmle, zlezie zo mňa a pomôže mi postaviť sa. Chytí ma za pás (akoby centimetrová medzera medzi nami bola už katastrofou) a začneme kráčať popri plote k strážcami chránenej bráne.

,,Mimochodom," prehovorí po minútovom tichu. ,,Ako sa voláš?"

[AP: Nežartujem, ak poviem, že som sa po poslednom riadku začala smiať. Každopádne, dúfam, že ste si časť opäť užili!]