Zvyčajne čítam knihy z dvoch dôvodov. Prvý: niečo ma zaujme, tak si to (z vlastnej vôle) prečítam. Druhý: nejaké okolnosti ma prinútia si niečo prečítať.
Niekedy si tú knihu prečítam aj keď som sa na to vôbec nechystala a potom počas čítania prídem na to, že to vlastne bola celkom dobrá voľba. Tá kniha sa mi nebodaj aj zapáči.
Ale niekedy jednoducho nie.
Dlho som premýšľala, či o tejto knihe vôbec mám písať, pretože potom hrozí, že sa z týchto recenzií stane presne to, čo som nechcela aby z toho bolo. Ale koniec-koncov, aj toto je kniha, ktorú som prečítala a môj subjektívny zážitok... no, prečo to sem nedať? (Lepšie povedané, znelo mi to ako také vychvaľovanie – akoby sa bolo čím chváliť –, že ,,aha, prečítala som pani Dallowayovú, to je ale intelektuálna úroveň... Ale potom som si povedala, že nie je to vychvaľovanie, keď je to pravda.)
O čom to vôbec je? No, už odkedy som to začala čítať, prešla som asi aj päťdesiat strán a stále som nemala ani najmenšej potuchy. Nie je to zas až také dlhé – má to nejakých 160 strán – a celé je to napísané takým spôsobom... tuším sa to volá prúd vedomia. V praxi to vyzerá tak, že jednoducho zapíšete celý tok myšlienok nejakej postavy. Zvyčajne sa tam nič podstatné nedeje, tie postavy sa tam len tak presúšajú a keď na niečo natrafia, hneď sa od toho odpichnú vo svojom premýšľaní a my to akože máme sledovať.
Ono, niekedy je to aj celkom sranda... ale, úprimne, povedzme si, pokiaľ nie ste nejaký literárny fajnšmeker, je to sakramentská nuda. Na jednej strane si môžete užívať to čítanie samo o sebe, pretože tie myšlienky zvyknú byť niekedy aj celkom trefné a nebodaj sa s nimi dá ešte aj stotožniť... ale väčšinu času čakáte, kam sa dej posunie. A dej jednoducho nič.
(Mimochodom, len tak pre info, ten prúd vedomia nie je také to, čo v knihách zvyčajne býva – také tie myšlienky postáv – toto je ešte vyšší level. V podstate veľmi podobné, akurát, že to často nemá vôbec nejakú logiku a snaží sa to dosť verne napodobiť skutočný tok myšlienok.)
Ja som celý tento spôsob písania dlho považovala za taký literárny experiment. Totiž, keď sa snažíte niečo napísať, možno sa občas zamyslíte nad tým, že ,,bože, však tento spôsob písania, akým píšu všetci ostatní mi dajak nevyhovuje... nedalo by sa to vymyslieť nejak lepšie?" Alebo mne aspoň napadlo, že ono to celé nie je až také realistické a mal by niekto príjsť na to, ako zapísať jednoducho všetky myšlienky. Ja sama som chcela urobiť túto službu národu, ale prišla som na to, že to vlastne nie je až také potrebné. Pretože na jednej strane ten prúd vedomia vyzerá ako veľmi užitočná vec, na druhej má kopu nevýhod. Tak napríklad už len to základné – pre čitateľa je to strašne chaotické. Predstavte si, aké chaotické je to, keď píšem takto, a to ešte píšem celkom normálne. Čo by to bolo, keby som sa vybodla na interpunkciu... a vlastne na všetko a písala by som doslova len to, čo mi príde na myseľ? No, podľa mňa by to nikto nerozlúštil a síce by to bolo zaujímavé... no neviem, vyzerá to pre mňa ako strata času.
A druhý dôvod je jednoducho ten, že nie každá myšlienka je taká zaujímavá, aby ju človek musel zapisovať. Predsa len som si musela povedať, že v príbehu je nejaká dejová línia, ktorej by sa človek mal držať a nie každá blbosť, čo mu napadne tam musí hneď byť, len preto, že mu to napadlo. A po ďalšie, aj keby som šla šesť hodín vlakom a zapísala všetky úžasné a fascinujúce myšlienky... no, načo? Myšlienky sú podľa mňa každého súkromná vec a zaujímajú len toho človeka, ktorému patria. Zdá sa mi, že v tomto žánri sa snažia robiť z úplne nezaujímavých myšlienok niečo úžasné, čo tomu celému má dodať nejaký realistický nádych... ale reálne, koho to zaujíma? Mňa až tak nie...
Ale povedzme si, istým spôsobom sa mi prúd vedomia aj tak páči. No, niečo na tom je. Len by som to asi nepoužívala takýmto spôsobom ako jeho originálni zakladatelia. Ak to chcete vedieť, v mojej knihe som zo srandy dala jednu kapitolu celú v tom prúde vedomia, pretože sa mi zdalo, že tak lepšie zachytí tú chaotickú atmosféru – lenže hádajte čo. Aj tak som tú scénu musela napísať znovu, pretože aby z toho niekto aj niečo pochopil.
Aby som vám nejako priblížila dej knihy, je to o pani Dallowayovej. (Ha, ha, to bol vtip...) Klasicky, ako to v takýchto hlboko intelektuálnych knihách býva, viac sa dozviete z doslovu, než z celej knihy. Ak by som to mala tak nejak povedať, asi je to o tom, že pani Dallowayová organizuje večierok.
Tých 150 strán však vôbec nie je o tom, že by sa dajak pripravovala na tú udalosť, skôr je o všetkom, len nie o tom. Zvyčajne nerobí nič, len sa niekde prechádza, s niekým sa stretáva a – čo sa asi dalo čakať – dôležité sú tie jej myšlienky. Pokiaľ viem, účelom tejto knihy bolo dostať tam celú osobnosť, celý život tej hlavnej postavy, len tým, že to uvidíme v tých jej myšlienkach. Ono to podľa mňa nebol až taký zlý nápad, keby možno ten život nebol tak nehorázne nudný a postava tak nesympatická. Ale aby som pravdu povedala, toto nie je nejaká moja analýza, toto je pocit, ktorý som z toho mala. Od začiatku knihy som sa strašne nudila a síce to bolo také krátke, čítala som to asi tri dni – už po pár stranách ma to obralo o chuť vôbec niečo robiť. Totiž, naraz s týmto som čítala aj The Poppy War (čo je kniha podobná Nikdynoci – ďalšia fantasy trilógia) a to bolo neporovnateľné. V tej druhej som len tak zo srandy prešla asi päťdesiat strán, a úplne ma to namotivovalo k všetkému (prípadne čítať to ďalej a túto knihu odohodiť niekam ďaleko) možnému – a pritom, si predstavte, tam nebol ani len prúd vedomia. Ako je to len možné?
Ale nie, robím si srandu. Aby som bola úprimná, pani Dallowayová mala aj svoje svetlé chvíle. Napríklad na začiatku, keď sa prechádzala po Londýne a zvonili tam zvony – to ma dosť nudilo – sa tam v myšlienkach niekde dostala k svojej kamoške/skoro-z-toho-bolo-aj-niečo-viac, Sally Setonovej (to meno sa mi zdalo veľmi pekné) a opisovala tam chvíle, ktoré spolu strávili. Lepšie povedané trochu šibnutý charakter Sally. Tá narozdiel od Clarissy Dallowayovej bola dosť zaujímavá a hneď ma zaujala. Škoda len, že karty sa v tejto knihe vedia otočiť doslova z vety na vetu, a už sa bavíme o niečom úplne inom.
Boli tam aj ďalšie postavy. Napríklad Peter Walsch, ktorého všetky postavy v tejto knihe z nejakého dôvodu neznášajú a ohovárajú ho pri každej príležitosti. Zakaždým, keď sa s ním niekto stretne, Peter si sadne niekam do rohu a začne sa hrať s nožom. Potom tam Clarissa v mysli špekuluje, že prečo sa dopekla vkuse hrá s tým nožom... a Peter? Ten si ho všade nosí so sebou, čistí si s ním nechty, však prečo nie.
Ďalšia vec, čo sa tu tak veľmi nenápadne rieši je to, že Peter má celkom zálusk na Clarissu (len aby bolo jasno, Clarissa má už v tejto dobe asi päťdesiat a ani nebudem hádať, koľko má Peter). Napriek tomu jej to ani raz nepovie, nijak jej to nenaznačí. No proste nič. Clarissa je každopádne vydatá, takže nechápem, čo si tu henten vôbec robí nádeje.
Okrem toho sú tu ešte dve postavy, nejaký mladý manželský pár, kde žena v podstate rieši, že sa jej muž zbláznil. Je to zaujímavé ešte tým, že tam máme myšlienky obidvoch, takže tak nejak vieme, čo si každý z nich myslí.
Teraz som si našla v knihe ich mená len pre túto príležitosť: Septimus a Rezia.
Neviem, čím to je, ale vždy keď sa v knihe nejaká postava zblázni, automaticky ma začne tá kniha baviť a tá postava zaujímať tak, že som tie stránky doslova hltala. Čo ja viem, zdá sa mi, že títo, ktorí sú akože šibnutí, majú často veľmi dobré myšlienky – také, jak by som to len..., zbavené všetkých klamov, všetkých hlúpostí, nad ktorými sa zamýšľajú normálni ľudia. A vždy sa mi zdá, že prišli na nejaký ohromný objav, ktorý je pre ostatnými skrytý. Asi je to blbosť, ale aj tak.
Ak som to správne pochopila, Septimus väčšinu knihy len leží niekde na posteli a keď ho pochytí ,,tvorivá chvíľa" ,,osvietenie", alebo ako inak sa to dá pomenovať, diktuje Rezii všetky možné životné múdrosti a ona to má zapisovať do zošita. Väčšina sú samozrejme úplné blbosti, ale ako povedala Rezia ,,niektoré myšlienky boli také pekné...".
Keďže nepredpokladám, že niekto túto knihu bude čítať, prezradím vám aj spojler – keď ich príde navštíviť lekár, Septimus sa pred ním dá na útek a vyskočí z okna. On to tam tak veľmi fascinujúco pomenoval, že musí zdrhnúť pred ,,ľudskou prirodzenosťou" a sorry, ale ak toto nie je úplne na stotožnenie, tak už neviem, čo.
Predstavte si, že by vás niekto prišiel navštíviť, koho ste vôbec v ten deň vidieť nechceli. A vy len: ,,panebože, ľudská prirodzenosť!" a hop, von z okna. Samozrejme, Septimus sa napichol na nejaké zábradlie a zomrel.
Celý čas som premýšľala, aký súvis to vôbec má s tou Clarissou a jej večierkom, a potom som na to aj prišla. Predstavte si, celé toto tam bolo len na to, aby sa nad tým Clarissa mohla zamýšľať! Ešte aj tie jej myšlienky. Ona že: ,,Nechápem, ako niekto taký mladý mohol zahodiť svoj život..." Akože, chápem, že nemala také informácie, aké som mala o tom ja, ale mohlo jej dôjsť, že je úplne a totálne vedľa. Však to vôbec nebolo o zahodení svojho života, to bol útek pred návštevou... Ale nie, len ma fascinuje, keď niekto dôjde k takým pokročilým úvahám nad ľudskou prirodzenosťou, že kvôli tomu vyskočí z okna a Clarissa mu tú snahu úplne zhatí nejakým nedomysleným záverom.
Každopádne, na konci som si čítala ten doslov (doslovy som si začala čítať, odkedy ma Sartre tak bohapusto oklamal – ale bola to pekná lož, to mu uznávam: predstavte si, že prečítate celú knihu, kde sa vás hlavný hrdina pokúša o niečom presvedčiť a vy ste konečne našli niekoho, s kým úplne súhlasíte, a potom na konci až v doslove sa dozviete, že autor si to vôbec nemyslí a myslí si presný opak. No ďakujem pekne...) a dozvedela som sa, čo som už mala aj podozrenie, že je to tak – že Clarissa má byť istým spôsobom vyobrazením autorky, Virginie Woolfovej. Ale nie nejakým verným, pretože Virginia bola vraj inteligentnejšia (to si nevymýšľam, to tam naozaj bolo napísané) a že práve ten Septimus mal nejak predpovedať Virginiin koniec. Ak neviete, autorka tejto poviedky skočila do rieky a zabila sa (žeby ju prišla tiež navštíviť ľudská prirodzenosť?). Ja osobne nechápem, ako je tento spôsob samovraždy výhodný. Však rieka je studená, a čo ak človek jednoducho vypláva? Ale však nemám čo kritizovať, zjavne iní vedia lepšie, než ja.
No, čo. V živote je to takto – niektoré knihy sa mi čítajú dobre a niektoré úplne katastrofálne. Napríklad Sartre (aj keď je to klamár) má veľmi dobré poviedky. Raz aj na to spravím recenziu. Takú dokonalosť (aj keď od klamára) som v živote nevidela a tie slová sú tam také pekné, akoby... no, proste je to pekné. Hotovo.
Kým v tejto knihe... no, neviem. Akože istým spôsobom aj chápem, pretože povedzme si, žiadna kniha nevznikne len tak z ničoho. Kniha vzniká z toho, že sa (jak to povedať, aby to znelo normálne...) nejak zrodí z autorových najhlbších myšlienok a túžob a potom povstane na papieri (tak toto vôbec neznie normálne...) a tým pádom je úplne logické, že niekto s tým nebude absolútne súhlasiť, prípadne ho to nebude ani len trochu zaujímať. Toto je tak intímna záležitosť, táto kniha, že fakt sa nečudujem, že ja som z toho skoro nič nemala. Niekedy sa môj vnútorný svet s tou knihou nejako skamaráti, inokedy nie.
No a tu jednoducho nie.