Nebudem vám tu vysvetľovať teóriu o vlkolačích zubov - čiže to, že vlk má 42 zubov a tesáky sú štvrté v poradí, ale keď sa schyľuje k označeniu a tesáky sú potrebné v ľudskej podobe, v našich ústach sa objavia už na treťom mieste, pretože človek má normálne 32 zubov (česť výnimkám)a to je menej, čiže sa to všetko musí v ústach poposúvať.
Túto poučku ovládať nemusíte. Jediné čo potrebujete vedieť, je to, že ja by som ich za žiadnych okolností mať nemala!
Niet divu, že sa prekvapene vyvlečiem z Lukovho objatia, vbehnem do kúpeľne a nosom takmer narazím do zrkadla. S pootvorenými ústami si obzriem svoje nové zuby. Dlhé, biele, ostré a predovšetkým vlčie. Vyzerám ako zviera.
Zvedavo si odhrniem vlasy z pleca a Lukovu nádhernú značku porovnám so svojimi zubami. Jazvy po štyroch dierach sa dokonale zhodujú.
Až keď si všimnem, že Luke začne zozadu kráčať smerom ku mne, zavriem ústa. Tesáky pri tom do seba dokonale zapadnú. V ústach ich ani nevnímam ako niečo cudzie. Skôr mám pocit, akoby tam boli už celú večnosť.
Hmm, zvláštne, ako si môj vlk zvyká na vlčie veci takmer okamžite. Okrem toho, nechápem, čo robíš. Choď ho označiť, predsa! Ty vieš, že to chceme!
Možnože to chcem. Ale predovšetkým chcem vedieť prečo.
A nie je to jedno? Úplne si viem predstaviť, ako môj vlk točí oči.
Nie je to jedno. Počúvaj, keď ma Luke označil, kúsok z jeho pachu sa preniesol na mňa. Ja to síce necítim, ale všetci ostatný áno. Pripomína im to, že mi nemôžu ublížiť. Alebo, aby so mnou nejaká smutná duša bez svojej polovice z poslednej nádeje na lásku neflirtovala. Označenie ale nie je potrebné, je to len varovanie, ktoré chráni ženu. Prečo to ale potrebuje Luke?
Možnože si naňho už niektorá brúsi svoje zuby, zamrmle nenávistne. A možnože sa ti Bohyňa Mesiaca len chce odvďačiť za to, že ti bez tvojho súhlasu darovala tú silu a tým ťa vystavila nebezpečenstvu.
Bohyňa Mesiaca sa mi chce odvďačiť?
Podľa mňa áno. A ja mám pravdepodobne aj pravdu. Som predsa tvoj vlčí inštinkt, do líšky prefíkanej!
Ale prečo by sa mi chcela odvďačiť práve takto? Je označenie naozaj až také úžasné? Teda, ak nie si práve ten, koho zavrú do zveráku bolesti a nechcú pustiť.
Nevidela si Luka, ako sa tváril, keď si mu dala povolenie, aby to spravil? Bol to pravdepodobne druhý najšťastnejší deň jeho života!
Hmm, a ktorý bol ten prvý?
Deň, kedy ťa stretol, samozrejme.
Pri spomienke, ako som sa naňho vtedy takmer slepá zvalila, sa zaškerím. Pretože aj keď som nebola práve v najlepšom zdravotnom stave a on mal chuť zabiť každého, kto sa ma dotkol, naozaj to bol náš najšťastnejší deň.
,,Čo je také vtipné, mon amour?" Luke ma zozadu objíme a cez zrkadlo sa mi pozrie do tváre.
,,To len môj vlk, ja-" zaseknem sa, keď zbadám, že moje tesáky zmizli. Rukami si siahnem na zuby, akoby som sa chcela presvedčiť, či náhodou nie sú len zaťahovacie. Zrejme nie sú. ,,Kam zmizli?"
,,Odbehla si odo mňa. Ergo tie tesáky už bez môjho krku neboli potrebné."
,,K tvojmu krku som sa ani nepriblížila," pripomeniem. Nemali teda ako vzniknúť!
,,Tak si si len možno pomyslela na to, ako mi krk-"
,,-nie! Dosť!" skočím mu do reči, keď zbadám, že sa začnem červenať. Schovám si preto tvár v dlaniach.
Luke však moje naliehanie odignoruje a po tom, čo sa na mňa usmeje, vetu so zvláštnym zdôraznením dokončí: ,,-pobozkala." Keď to dopovie, názorne mi svoju teóriu ukáže a svoje plné pery jemne priloží k jeho vlastnej značke.
Prekvapí ma, keď opäť pocítim tú zvláštnu mrazivú drogu rozliatu v mojich žilách, ktorá akoby čakala len na Lukov dotyk, aby sa opäť prebrala k životu. Na Lukovej tvári ešte zračím hrdosť, než sa na moju pokožku pritlačí ešte viac. Keď sa uvoľnene a uspokojene opriem svojím chrbtom o jeho hruď, vyhlásim: ,,Týmto ma týraš!" Znie to však až príliš pokojne, než aby to Luke zobral vážne.
,,Ja viem." Zákerne sa usmeje.
,,Ja ti to vrátim!"
,,To aj očakávam," zamrmle o jeho značku a vymení si so mnou krátky pohľad. Hmm, zaváňa to tu sľubom. Tak na to teda nezabudnem!
,,Luke? Poďme za Harmóniou a povieme jej, že nemusíme čakať do večera. Teraz už predsa naisto vieme, že sa znamienko dokončí, až keď ťa označím."
Luke sa ani nepohne. Akoby sa k môjmu krku prilepil a chcel ma takto dráždiť do smrti.
,,Luke," poviem naliehavejšie. ,,Poďme poďakovať Harmónii za zmiernenie bolesti a vysvetlenie celej tejto zmeny. Na toto budeš mať čas aj doma."
,,Fajn," nechcene sa odtiahne, chytí ma za ruku a vyvedie preč z izby. Kým prechádzame cez chodby, vyhlási: ,,Podľa mňa ti dala Bohyňa možnosť označiť ma ako poďakovanie."
,,Ako si na to prišiel?"
,,Pretože označenie je úžasné! A iný dôvod mi nenapadol, prečo?"
,,Ja len... to je presne to, čo môj vlk povedal mne. Že sa mi Bohyňa len chce odvďačiť."
,,Tak je to asi pravda," mykne plecom a bez zaklopania vtrhne do izby liečiteľky. Harmónia sa ani neprekvapí nad Lukovými zlými spôsobmi - vlastne sa tvári, akoby jej to ani nevadilo.
,,Ahojte, deti moje," privíta nás a usmeje sa.
Otvorím ústa, že ju pozdravím, no Luke mi skočí do reči: ,,Odchádzame."
To jedno slovo Harmóniu rozruší a ona prekvapená nadvihne obočie: ,,Odchádzate? Ale nechceli ste počkať, aby ste sa uistili, že sa znamienko naozaj zmení?"
,,Nemusíme. Haven sa už vytvorili tesáky, a teda je to isté."
Harmónia sa uvoľní a poteší: ,,Tak to je skvelé! To teda už môžete odísť domov."
Tentoraz sa ozvem ja: ,,Ďakujeme. Za všetko."
Ale pred tým, než sa obrátime na odchod, ešte povie: ,,Rozmýšľala som nad vašimi znamienkami. Ale nie nad obrazmi vašich tvárí, ale nad tými mečmi."
Luke sa zamračí: ,,Prišli ste na to, čo tie meče symbolizujú?"
,,Myslím, že áno." Sebavedome nadvihne prst a privolá si ma k sebe. Keď k nej prikročím, chytí ma svojou zvráskavenou rukou za moje zápästie a nadvihne si ho k očiam. ,,Vidíš to?"
Pozriem sa na svoje znamienko, zameriavajúc sa na meč. Vyzerá úplne rovnako ako predošlých sedemnásť rokov. Čierna rukoväť a hladká čepeľ, v ktorej je vyrytý nápis TY. ,,Vidím meč." odpoviem Harmónii.
,,Ale vieš, čo symbolizuje?"
,,Hmm, podľa mňa mi ten nápis TY hovorí, že ja som ten meč. Silná a nebezpečná - presne tak ako Luke." Hlavne vďaka tomu, že mi Bohyňa Mesiaca dala tú silu.
,,Správne. A vieš už aj to, prečo máš v dlani Alfovu tvár?"
,,Lebo mi chce Bohyňa oznámiť, že môžem Luka označiť?"
Starenka sa na mňa usmeje: ,,Opäť správne. Ale teraz si spoj obe znaky dohromady. Čo vidíš teraz?"
Svojím zrakom preskenujem Znamienko Duší (pričom Luke určite spraví to isté so svojim za mojím chrbtom), snažiac sa rozlúštiť správnu odpoveď. Po asi minúte sa ozvem: ,,No, vidím meč - čiže seba - a vyzerá to, že mierim na Luka." Odrazu sa zarazím. ,,Ohrozujem ho?!"
,,Áno. A aj Luke ohrozuje teba."
Môj vydesený výraz namierim na Luka, stojaceho za mnou. Ten si to všimne a prevŕta Harmóniu pohľadom: ,,Chcete tým povedať, že chcem Haven ublížiť?!" Ráznym krokom zredukuje priestor medzi našimi telami, chytí ma za pás, napne telo a vyrovná sa, vyzerajúc oveľa strašidelnejšie než normálne. Vzápätí sa zamračí a nakloní sa nad starenku: ,,Ako sa opovažuješ?!" Tie slová vypľuje a skôr, než stihne spraviť niečo náhle, mu položím ruku nad srdce a nakloním ho naspäť do rovnej pozície.
,,Luke, nechaj ju dopovedať." Môj hlas poviem čo najnežnejšie, a keď mi Luke pozrie do očí, prikývne. Určite si už uvedomil, že sa opäť neovláda.
Obrátim hlavu naspäť na starenku, zisťujúc, že vôbec nevyzerá vystrašená. Bola si istá, že jej Luke neublíži. Nemala pochybnosti, pretože som tu ja. ,,Ako som povedala," začne: ,,Luke ohrozuje teba a ty jeho. Ale nie fyzicky."
Jej vysvetlenie mi nestačí, a tak sa opýtam: ,,Čo tým myslíte?"
,,Haven, keď Luka označíš, vaše puto sa ešte viac zväčší. Bude dvojnásobne väčšie, než je teraz. Bude to úžasné!" usmeje sa na mňa, no než vysloví ďalšiu vetu, jej tvár zachváti smútok. ,,Lenže ak sa jednému z vás niečo stane, ten druhý nielenže zomrie žiaľom, bude trpieť. Ako som už povedala, nebude to fyzické, lenže vy aj napriek tomu budete mať pocit, že vás telesne niekto zabíjal."
Myknem sa pri tej predstave a môj vlk začne zavýjať. Aby som vlka upokojila, pohladím si znamienko.
,,Prečo vám máme veriť? Nie ste predsa jasnovidka! Ako lekárka predsa nemôžte mať až také predtuchy!" Luke si ma pritiahne bližšie.
Harmónia sa začne brániť. ,,Niečo podobné som už videla. Jednému vlkovi sa totiž podarilo označiť svoju spriaznenú dušu dvakrát. Keď nadišiel čas, aby zomrel a pridal sa k nej k mŕtvim, nemal ten depresívny výraz ako všetci ostatný. Nie. On sa od bolesti krčil na zemi, tvrdiac, že bez nej až takto veľmi nemôže žiť. Najprv sme nevedeli, že depresia vie byť až fyzicky bole-"
,,-Blbosť! Vlk predsa nedokáže označiť svoju spriaznenú dušu dvakrát! Po prvom označení sa mu už nevytvoria tesáky!"
,,Alfa Luke, ja chápem, že nechcete počuť o tom, že Lune Haven svojou smrťou spôsobíte muky, ale verte mi, je to pravda." Harmónia je s ním trpezlivá a za to ju obdivujem.
,,Ale vlk nemôže dvakrát-"
,,Je to reálne a stalo sa to. Tak ako Haven dostala šancu označiť vás, on dostal šancu označiť znova. Čo je na tom nepochopiteľné?"
Luke neodpovie. Namiesto toho si - opakujúc po mne - začne hladiť Znamienko Duší. Oboch nás to upokojí.
Haven, dúfam, že nie si smutná, ozve sa odrazu môj vlk.
Nie som. Len sa mi nepáči, že ak zomriem skôr ako Luke, vystavím ho príšernej bolesti.
Mne sa to taktiež nepáči. Ale pozri sa na to takto - naše puto s ním bude dvojnásobne silnejšie. Trblietky budú intenzívnejšie, magnety, spájajúce vaše telá, sa budú priťahovať ešte viac a dokonca aj zaspávanie bude pokojnejšie. Ver mi. Stojí to za to.
Dúfam, že máš pravdu.
Sľubujem.
Vzdychnem si, objímem Luka a zodvihnem zrak k Harmónii: ,,Ešte niečo?"
,,Nie. Už som povedala všetko."
,,Ďakujeme. Dovidenia."
,,Dovidenia, deti moje," starenka sa na rozlúčku usmeje. Luke jej ešte kývne na pozdrav a vyvedie ma preč z izby.