Nebojím sa. Strach o môj vlastný život je minimálny a strach o ten Lukov je zas nereálny, kedže Lukovi neublíži zrejme nič.
Moje oči však preskakujú z cudzinca na Lukov vraždiaci úsmev. Viem, že toto stretnutie sa nezaobíde bez zranenia.
Luke pustí moju ruku a postaví sa predo mňa. To gesto je ochranárske. Zavrčí na ryšavého vlka a zaujme bojovú pózu. Je pripravený zabiť ho. Ryšavý vlk zavrčí tiež. Svoj chvost však stiahne pod brucho a zaklapne uši. Začne pomaly cúvať. Vzdáva sa.
Luke k nemu začne kráčať, dostávajúc vlka do klietky medzi skalou a ním. Ešte stále sa škerí. Vlk však aj naďalej vrčí. Toto vrčanie však už nie je výhražné. Nie. Tentoraz sa vlk krčí a cerí zuby do vystrašenej grimasy - podriaďujúc sa Lukovi. Ten ho schmatne za kožu na krku a zodvihne do výšky. Vlkove predné laby ostanú visieť nad zemou. Luke naňho opäť zavrčí: ,,Povedz svojej svorke, že tu len prespíme. Keď slnko bude svietiť najvyššie, budeme už dávno preč."
Vlk nepatrne prikývne. Vzápätí ho Luke pustí a on ako strela vyletí preč. Strácajúc jeho ryšavý obrys medzi stromami, sa obrátim naspäť na Luka. ,,Nemusel si byť taký drsný."
,,Musel," usmeje sa na mňa - tentoraz to už nie je úškrn, ale pobavenie. ,,Som predsa Alfa Svorky Chladného Severu."
,,To neznamená, že sa musíš správať tak... kruto."
,,Znamená," Luke trvá na svojom. ,,Si Luna - mala by si si už zvyknúť."
Prevrátim očami a nachystám sa to Lukovi poriadne vytmaviť!
Osud mi však nepraje. Znamienko Duší ma totiž opäť zaštípe. Zacítim bolestivú vlnu tlaku, ktorá mi prejde telom. Pripomína mi kopnutie elektrinou. Spomalene pocítim každý elektrický náboj. Moje žili sa zmenia na medené drôty a škrabajúc moje svalstvo, mi rozvibrujú telom. Mám pocit, akoby do mňa udrel blesk. A vzápätí nastane skrat.
***
,,Haven?" anjelský hlas sa ponorí do môjho ospalého vedomia. ,,Haven! Prebuď sa!"
Niečie prsty ma pošteklia po lícnej kosti a ja ich rýchlo zachytím rukou, aby tam ostali. ,,Haven! Otvor oči! Už si v bezvedomí aspoň desať minút! Nemôžeš dlhšie spať. Nemôžeš. Nie. Nemôžeš..."
V anjelskom hlase cítim strach. Akoby bol niekto iný v nebezpečenstve a on sa o dotyčnú osobu bojí. Veľmi sa bojí. Nepáči sa mi, že je taký nádherný hlas plný strachu, a tak si jeho ruku pritlačím na svoje líce ešte viac.
,,No tak. Otvor oči!" prosí ďalej. ,,Ja viem, že ma počuješ!"
Počujem ho? Áno, počujem.
,,Haven!" Musí sa báť už hodnú chvíľu, pretože začne byť frustrovaný. ,,Otvor oči!"
Poslúchnem a pokúsim sa nadvihnúť svoje očné viečka. Nepodarí sa mi to. Moje oči sú totiž zlepené zaschnutými slzami. Vyhľadám si v pamäti, kedy som naposledy plakala. Spomínajúc na elektrickú bolesť v mojom tele, opäť zakňučím.
,,Haven," šepne anjelský hlas ešte raz. Tentoraz je upokojený, pretože počujúc môj vzlyk, vie, že už som pri vedomí. ,,Bolí ťa niečo?"
Pokrútim hlavou. Teda, aspoň dúfam, že som hlavou pohla.
,,Tak otvor oči," nalieha.
Jeho anjelsky hlas odrazu spoznám. ,,Luke." Jeho meno vydýchnem ako vzlyk - nechápem prečo som taká stuhnutá. ,,Nejde to."
,,Vyskúšaš sa napiť? Možno ti to pomôže," navrhne. Prikývnem.
Vzápätí zacítim, ako ma podoberú jeho ruky a uložia na jeho kolená. Opierajúc sa o jeho chrbát, nestratím rovnováhu. Luke mi k perám priloží mokré hrdlo fľaše a ja tekutinu vpustím do úst. Sťažka prehltnem.
Táto situácia mi až priveľmi pripomína deň, keď som ho prvý krát stretla. Tentoraz však nie som dehydrovaná. Teraz je to horšie, pretože ani neviem, čo mi je.
Keď sa mi chladná voda roztečie v žalúdku a zahasí všetky popáleniny po elektrických drôtoch, moje telo sa uvoľní. Poteším sa, keď zistím, že už viem bez problémov hýbať končatinami. Pomaly teda zodvihnem ruky k svojím očiam a pošúcham ich, odlepujúc očné viečka od seba.
Napokon otvorím oči a zistím, že sme v nore. Miestnosť dva krát dva metre mi pripomína hlinenú jaskyňu. Spodok je pokrytí suchým červeným kobercom, pričom vo výške asi jedného metra sa nachádza vchodová diera, vyzerajúca ako okno - nepreniká cez ňu však žiadne svetlo, kedže je ešte stále hlboká noc. Našťastie je v nore malý stolík so žiariacimi sviečkami. Ich svetlo je magické.
Zhlboka sa nadýchnem, vstrebávajúc dusný vzduch uzavretého priestoru.
,,Je ti lepšie?" opýta sa Luke, objímajúc ma ochranársky zozadu. Až vtedy si uvedomím, že jeho ruky na mojom bruchu ma udržujú vystretú - bez nich by som spadla na koberec.
,,Áno."
,,Chvalabohyni," vydýchne si. Ešte chvíľku ma objíma, ale napokon ma predsa len uloží na matrac, na ktorom celú tú dobu sedel. Ležiac na nepohodlnej napodobenine postele, si spomeniem na svoj domček na strome.
Obzriem sa za Lukom a zistím, že sa prehrabuje v taške. Vyberie jedlo zabalené v šuštivých igelitových sáčkoch a položí ho vedľa matraca.
,,Najeme sa teraz, alebo až ráno?"
,,Ráno," odvetím okamžite. Som príliš unavená na prežúvanie.
,,Súhlasím," prikývne a jedným krokom sa ocitne pri mne na matraci. Keď ma zboku objíme jeho horúcim telom, uvedomím si ako veľmi sa ochladilo. Na svojom tele pocítim zimomriavky a zatrasiem sa. ,,Je ti zima?" opýta sa Luke.
,,Zrejme áno." Som z toho prekvapená. Nevedela som, že je môj vlk natoľko oslabený zmenou znamienka, že ma ani nedokáže hriať. Pripadám si, akoby som strácala zmysly.
Kedže v okolí nie je žiadna deka ani nič podobné, Luke ma objíme tesnejšie. Premení sa na moju osobnú prikrývku.
Pred tým, než zaspím, nadvihnem svoje pravé zápästie pred seba. Na tmavo hnedom pigmente opäť niečo pribudlo - alebo lepšie povedané odbudlo. Pretože tak ako sa mi do znaku počas včerajšieho večera vyryla čiarka, dnes sa zas vyryli dve bodky a ďalšia, tentoraz krivá, čiarka.
A vtom mi to dôjde. Tá obrovská nepravidelná guľa pigmentu je hlava. Dve biele bodky sú zas oči bez zrenice, krivá čiara je nos a rovná čiara sú zas ústa. Bohyňa Mesiaca sa mi na ruku rozhodla nakresliť tvár.
Lukovu tvár.
Prekvapená týmto zvratom okolností, okamžite odtrhnem Lukovu pravú ruku od svojho pása. Ten sa najprv začne vzpierať a dokonca aj zavrčí, keď mu nedovolím, aby ma naspäť objal. Keď však otvorí oči a pochopí, že si iba chcem pozrieť zmenu na jeho Znamienku Duší, uvoľní sa.
Na jeho znaku je odraz mojej vlastnej tváre. Oči mám taktiež bez zrenice a ešte mi chýbajú vlasy, ale som to ja. Pokrútim nad znamienkom hlavou: ,,Nechápem to. Prečo sa nám to odrazu mení?"
,,Zajtra sa to dozvieme," odvetí Luke unavene. V jeho hlase však rozpoznám nádej.
S týmto vedomím spustím jeho ruku a nechám ho, aby ma opäť pevne objal. Vdychujúc moju vôňu, Luke okamžite zaspí. Mne to však ešte chvíľku trvá. Chápete, nie každý deň sa vám na ruku vytetuje niečia tvár! Najprv si teda ešte chvíľu predstavujem, prečo sa to všetko deje.
Únava z odpadnutia a Lukov pravidelný dych ma však nakoniec dostanú a ja v teple zaspím.
***
Z bezsennej noci sa zobudím na svitaní. Sviečky (ktoré už dávno dohoreli) sme už nepotrebovali, pretože cez guľatý vchod do nori, prenikalo skoré ranné slnko.
Luke cezo mňa prehodil svoje náhradné tričko, aby ma zohrialo. On sám totiž niekde zmizol. Zisťujúc, že je už nie je pri mojom boku, sa okamžite vystriem.
,,Dobré ráno, Haven!" Počujúc jeho hlas sa upokojím. ,,Poď sa najesť."
Obzriem sa jeho smerom a zistím, že sedí na zemi. Pri jeho nohách zas leží rozbalené jedlo. Cítiac jeho vôňu, zo seba pomaly odhodím Lukové tričko a prisadnem si k nemu. Na polystyrénovom tanieriku zbadám buchty. Ihneď si jednu vezmem a zakusnem do nej. Jahodový džem sa mi roztečie v ústach.
,,Spomaľ," zasmeje sa mi Luke. ,,Ešte sa tým zadusíš." Venujem mu pohľad. On sa zaškerí, nadvihne prst a zotrie mi kúsok džemu z pier. Keď si ho následne vloží do úst a ochutná, zamrmle: ,,Lahodné."
Jeho pohľad mi napovie, že tým nemyslel džem, a tak sa v rozpakoch odvrátim a predstieram, že som ho nepochopila. Zvyšok buchiet zjeme v tichosti.
Keď sa napokon postaví, napodobním ho. ,,Haven, teraz ma veľmi dobre počúvaj," povie vážne. ,,Keď sa priblížime k Svorke Liečiteľov, pravdepodobne to neprebehne tak hladko ako tu. Vieš, ich majetok je veľmi vzácny, a teda sa ho budú snažiť ochrániť aj za cenu vlastného života - neodradí ich to, že som Alfa Svorky Chladného Severu." Nad poslednou časťou vety sa hrdo zaškerí, vediac, aký silný jeho titul je.
,,Čo tým chceš povedať?" zamračím sa.
,,Že na nás zaútočia," odvetí. ,,Neboj sa, ich bojovníci sú slabí, takže ich zvládnem zastaviť, lenže ty sa za žiadnu cenu nepúšťaj!"
,,Dobre," prikývnem. Nechcem ani pomyslieť na to, čo by sa mohlo stať, keby som sa pustila... opäť.
Luke vezme do rúk batoh a pomôže mi ho dať na ramená. ,,Tak poď." Prelezieme cez vchod nory a ja ako prvé ucítim čerstvý chladný vzduch. Je to príjemná zmena oproti dusnej miestnosti. Až ako ďalšie si všimnem, že začalo snežiť. Biele chumáčiky sa znesú z oblohy a ja sa poteším, že je môj vlk opäť silný a ja nezamrznem. Som však aj prekvapená, pretože som ešte nezažila, že by snežilo už začiatkom októbra.
To bude to Aljašské prostredie. Usmejem sa do neba.
Až potom si všimnem, že sa Luke opäť išiel za strom premeniť. Keď však pred sebou opäť zbadám jeho čierneho vlka, som jeho veľkosťou a krásou ohúrená, ako keď som ho videla prvý krát.
Luke mi podá jeho oblečenie a ja sa obrátim, aby som si mohla batoh zložiť z pliec, položiť na zem a oblečenie zabaliť. Keď sa však obrátim naspäť, nájdem Luka ležať na zemi. Presne tak ako včera, aj teraz čaká, že naňho nasadnem.
Bez problémov ho opäť prekročím, sadnem si a on sa zodvihne. Držiac sa pevne jeho srsti, mu rozkážem: ,,Bež!"
On okamžite vyskočí medzi stromy, ktoré už nie sú také temné, aké boli včera. Ja sa však počas behu neustále obzerám.
Čakám, kedy na nás zaútočia.