Terra [The 100 FF]

XII.

  Kane, ozývalo sa jej neustále v hlave, keď kráčali späť k táboru. Kane. Kane. Každý krok bol ťažší a ťažší. Nedokázala totiž prestať naňho myslieť.
Na jednej strane ho za to nenávidela. Ak si spočítala dva a dva a ak si Murphy nevymýšľal, prečo by to Kane robil? Prečo by ju omilostil o tri mesiace? Aby mohla s tým pocitom bezcennosti žiť naveky?
Necítila sa však vinná. Určite nie za to, že zabila otcových kolegov. Zaslúžili si to,  k tomu nemala čo dodať. V snoch ju síce stále mátali výjavy, keď stála za sklenenými dverami a s kamennou maskou sledovala ako zomierali. Jeden po druhom.
Najprv sa začalo ťažko dýchať Marksonovi. Sedel za stolom a spisoval akési papiere, keď sa chytil za hruď a lapal dych. Potom si to všimla Lucy Riverová a skočila mu na pomoc, pár sekúnd na to sa jej však podlomili kolená a spadla na zem, márne hľadala kyslík. Vtedy zhasol oheň pod varnou bankou Mackenziemu, ktorý už ani nestihol skontrolovať prívod plynu. Neskoro si uvedomil, že chyba je v niečom úplne inom. Zomieral, keď sa tackal smerom k únikovému východu. Anna Aveyardová v tom bola celkom nevinne. Nevinné dievča, ktoré praxovalo na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Mala jednoducho smolu, zomrela, keď sa zadusila vlastným kašľom.
Posledný bol Black. Neho nenávidela najviac zo všetkých. Prizerala sa, ako sa vrhol na dvere, za ktorými stála a pozorovala ich. Kričal, míňal kyslík a Terra si pomyslela, že aj s jednou nohou v hrobe by sa mal chovať aspoň trochu nesebecky. Od hnevu bol priam červený. Päsťami dorážal na pevné sklo, dorážal doň celým telom, no Terra neustúpila. Keď sa konečne zvalil na zem a pokúšal sa nadýchnuť, Terra z neho nespúšťala pohľad. Sklonila sa a priložila ruku na sklo, presne tam kde ju mal on. „Ave,“ zašepkala, keď jej hľadel do očí a život v nich krátko na to vyhasol.
Terra si pamätala každú chvíľu z toho momentu. Každý jeden pocit, aj keď ich nebolo mnoho. Najprv cítila hnev a zadosťučinenie, keď sa však pozrela na dielo svojej skazy, pocítila úľavu. A preto jej nočné mory nenaháňali strach. Prijala ich ako súčasť svojho ja, pretože už dávno vedela, že to čo urobila, bolo správne.
Ak by bolo toto len to, z čoho by ju obvinili, bolo by to fajn. Lenže predtým ju obvinili z vraždy vlastnej matky, ktorú našla v byte s nožom v tele. Kane to všetko ututlal pod koberec, ako by bola naozaj vinná. Terra mu to však týždeň nato nijako nezľahčila a zabila rovno päť ľudí.
Povedal mi, že tým som len potvrdila fakt, že som vrah, pomyslela si znechutene Terra. Povedal, že ak som bola schopná urobiť niečo také, mohla som byť schopná zabiť aj mamu.
Po jeho prvej návšteve ju navštívil vo väzení ešte pár krát a vždy sa nepriamo dožadoval vysvetlenia. Terra ho však vždy šikovne odpálkovala, až to napokon vzdal úplne.
Ibaže nie tak úplne ako som si myslela. Fakt, že pravdepodobne predĺžil jej čakanie na smrť ju miatol a zároveň deprimoval. Ako ho mohla naozaj nenávidieť, keď vlastne ani nevedela o čo mu šlo?
Teraz mu už nemusí ísť o nič, pomyslela si a potlačila nutkanie kopnúť do konára, o ktorý skoro zakopla. Podľa ich systému bola mŕtva a on už nemohol rozhodovať o jej živote. Premýšľala, či sa vôbec nejako zatváril, keď to zistil.
„Terra!“ začula Bellamyho. Terru jeho krik vytrhol zo zamyslenia a nechápavo naňho pozrela. Od ich skupinky ju delila niekoľko metrová vzdialenosť a Bellamy na ňu horúčkovito mával. Pozeral však niekde za ňu a Terra nechápala prečo.
Obzrela sa ponad plece. Valil sa na nich žltkastý sírový oblak hmly a pohlcoval stromy naokolo.
Terra sa bezmyšlienkovite rozbehla, ako keď zbadáte neznámeho psa bežiaceho za vami a vám sa už automaticky rozbehnú nohy. Lenže toto ani zďaleka nebol pes. Blížilo sa to rýchlo a neľútostne, nedalo sa to nijako zastaviť.
Terra šprintovala za nimi tak rýchlo, že si skoro lámala nohy. Nemala v úmysle zomrieť v už na prvý pohľad jedovatom oblaku hmly.
„Neďaleko sú jaskyne!“ skríkol Bellamy do vetra a bežal priamo k masívom skál pred nimi. Terra nezaostávala, keď však už bežali príliš dlho a hmla bola čoraz bližšie, začalo ju pichať v pľúcach a nohy jej dreveneli.
Okolo ramien zacítila Murphyho ruku, ktorý ju potláčal vpred. Chytila ho za rameno aj ona a pomáhala mu udržať krok. Ani jemu vysedávanie v cele veľmi nepomohlo.
Od jaskyne ich delilo už len pár metrov. Bellamy dnu rýchlo postrčil malú Charlotte a čakal pred vchodom. Terra s Murphym pribehli krátko na to a Terra sa ho pustila. Vzhliadla pred seba medzi stromy a v tej chvíli si to uvedomila.
Arrana. Hmla mierila smerom k táboru a neďaleko bol jej stan. Ležal v ňom zranený a bez pomoci.
Bellamy videl jej zaváhanie. „Terra, choď dnu!“ Nevyjednával však, chytil ju za ruku a chcel ju vtiahnuť do jaskyne.
Nepremýšľala, aké následky to bude mať. Stihnem sa tam dostať včas? A ak áno, stihnem ho dovliecť do lode?
Niekde v hmle zaznelo Bellamyho meno. „Atom,“ vyhŕkol Bellamy a obrátil hlavu za hlasom. Terra to využila, vytrhla sa mu zo zovretia a už len počula, ako Bellamy kričí jej meno. Jaskyňa zmizla v hmle a Terra sa ocitla sama v lese s jedovatou hmlou za chrbtom.