Terra [The 100 FF]

XXVII. Good morning!

Vonku zavíjal studený vietor. Kymácal vysokými korunami stromov, až vyzerali, akoby sa mali Terre každú chvíľu zrútiť na hlavu. Rozfukoval suché lístie a spolu s ním prinášal do jamy chlad.
Terra sa chúlila na okraji jamy. Šúchala si plecia skrehnutými prstami, vlhká zem ju studenila zospodu. Ignorovala lístie a zeminu vo svojich vlasoch, ktoré sfúkol do jamy vietor. Triasla sa na celom tele, zuby ju boleli od toho, ako tuho ich držala zovreté.
Nemala pojem o čase. Arran vedľa nej odfukoval. Vyznelo to tak spokojne, až jej to začalo liezť na nervy a musela si prikryť uši dlaňami, aby sa od hnevu nerozkričala.
Zvuk hučania vlastnej krvi v ušiach ju pomaly uspával. Cítila, ako sa jej telo uvoľňuje. Bola príliš vyčerpaná na to, aby s únavou mohla bojovať. Podvolila sa tomu, zošuchla sa na zem, ľahla si na bok a schúlila sa do klbka. Zatvorila oči, ruky z uší nespúšťala.
Snažila sa zaspať. Chcela zaspať. Avšak jej telo budil neznámy strach neistoty. Do cely ju zatvorili neznámi divosi, ktorí si hovorili zemšťania. Nevedela, kedy jeden z nich znovu príde, vytiahne ju von z tejto tmavej diery a podreže jej hrdlo.
Tak veľa krát vo svojom živote videla smrť, že vždy, keď pomyslela na svoju vlastnú, tá myšlienka ju neznepokojovala a dokonca ani nemala strach. Ale teraz, keď si nebola istá ani pevnou zemou pod svojimi nohami, pochybovala o tom, že počas svojho pobytu vo väzení na Arche ešte bola človekom.
Vo vzduchu zacítila pohyb a po stene jamy sa zosypal štrk. Terra sa mykla, strhla si ruky z uší a zrak jej vystrelil do hora. Slnko už pravdepodobne svietilo vysoko nad obzorom, mohol byť už dávno obed. Nezbadala však žiaden pohyb, nikto sa neskláňal nad jamou a nikto sa ju zatiaľ nechystal zabiť.
Sklopila zrak. Arran sa už prebudil a stál na nohách. Svojím pohybom sa asi on obtrel o stenu a uvoľnil hŕbu kamienkov.
Pozrel na ňu. Na jej kruhy pod očami, unavenú tvár a strapaté vlasy plné lístia. Vystrúhal grimasu, akoby ho niečo zabolelo.
„Dobré ráno,“ poprial jej sucho. Odvrátil od nej pohľad a tiež sa pozrel na situáciu hore.
Neodpovedala. Potom si spomenula na ich rozhovor spred pár hodín. Bola podráždená a bála sa. Tak ako vždy sa zaškatuľkovala do seba a odmietala niekoho vpustiť dnu. Arran to bral asi ako dlhotrvajúci stav. A aj keď sa veľmi nemýlil, jej svedomie sa začalo hlasito ozývať.
Ako sedela, primkla si kolená k hrudi a objala si ich rukami. „Chcem späť svoj prehrávač aj Bibliu,“ prehovorila pevným hlasom.
Arran k nej šibol pohľadom. V čokoládových očiach sa mu zaiskrilo. „Samozrejme, je to predsa tvoj jediný majetok,“ utrúsil.
Zahľadela sa do jeho tváre, keď on si prehliadal steny jamy s rukami vo vreckách. „Pravdupovediac, už dobré dva roky je to to jediné, čo mám. Alebo som mala.“
Kútik úst sa mu nadvihol v nenápadnom úškrne, no hneď aj klesol dolu. „Ak chceme teraz prežiť, myslím, že by ti to bolo aj tak na nič. Iba keby si ich mala v pláne omráčiť Ježišovými podobenstvami.“
Vzdychla. „Neviem, možno to skúsim. Ak to vyjde, stanem sa kňazom.“
Ticho sa zachechtal. „Beriem ťa za slovo.“ Pozrel sa na ňu. Tentoraz sa jej skúmavo zahľadel hlboko do očí a vážne povedal: „Keď som ťa prvý krát stretol, tušil som, že skrývaš akési tajomstvo.“
Stuhla a zadržala dych. Arran sa odmlčal a tá chvíľka napätia jej prebehla chrbtom v podobe ľadových zimomriavok.
„Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že je to túžba stať sa služobníkom Božím.“
Z Terry spadol balvan taký veľký, že sa nahlas rozosmiala. Bolo vidno, že ho jej smiech potešil, pretože sa zasmial aj on. Oči mu iskrili neskrývanou radosťou, čo ju prekvapilo.
Zadívala sa naňho a naklonila hlavu do strany. Pohľad jej opätoval, stále sa usmieval. Akoby vôbec nebol zatvorený v smradľavej spráchnivenej jame, akoby vôbec nečakali na smrť.
A pocítila akési čudné teplo a pokoj. Dívala sa mu do očí len pár sekúnd, keď znovu odvrátila zrak nahor. Stislo jej hruď, lebo len ten krátky čas jej pripomenul domov.
Teplo jej postele v byte, mamin úsmev a šálka teplého čaju vždy, keď na hodinu vypli kúrenie. Otcov smiech, keď prišiel domov z práce a priniesol jej nejakú sladkosť. Čokoládové bonbóny – tie mala najradšej.
No pripomenulo jej to aj slzy, ktoré mama preliala v tú noc, keď otca popravili. Vlastne plakali obe, no Terra ešte teraz cítila dotyk mokrej látky na jej pleciach. Mama ju pevne objímala celú noc, šepkala jej do ucha, že ju nikdy neopustí. Že nikdy nedopustí, aby Terra zostala sama.
„Terra,“ Arran si k nej kľakol a ustarostene jej položil ruku na koleno.
Na jeho dotyk sa strhla. Všimla si, že po lícach jej stekajú slzy.
„Nechcel som ťa rozplakať,“ prehovoril. Jeho hlas znel kajúcne, akoby sa vinil za jej slzy.
„Čo?“
Zažmurkal. „Myslel som, že plačeš kvôli mne,“ Ruku z jej kolena zložil a sadol si oproti nej na zem.
Pokrútila hlavou. „Nie. Len som si spomenula na rodičov,“ Utrela si chrbtom dlane líca od sĺz a následne ruky do zaprášených nohavíc. Zhlboka sa nadýchla a zažmurkala. „Neuvedomila som si, že plačem.“
Arran so stisnutými perami prikývol. Prstom nakreslil do vlhkého piesku kruh. „Škoda, že som ja nepoznal tých svojich,“ zamrmlal ledva počuteľne.
No Terra ho počula. Vedela to, povedal jej to v tú noc v lese, keď si ľahol na zem k nej a hľadeli na hviezdy. „Radšej ich nepoznať a prísť o nich, akoby ich poznať a potom trpieť,“
Pozrel na ňu. „Nikdy si mi nepovedala, čo sa im stalo.“
Podozrievavo prižmúrila oči. Nikto sa jej ani v živote  na nič nepýtal. „Môjho otca udali a vypustili. A moja matka kvôli tomu spáchala samovraždu,“ zhrnula svoj žiaľ. Povedala to tónom, ktorý jasne naznačoval, že ďalej to rozoberať nebude.
„To znie... dramaticky,“ utrúsil.
Fľochla po ňom pohľadom. „Dramatické bude, keď nás tu nechajú zomrieť hladom a smädom,“ Zrakom znovu zablúdila nahor. No všimla si, ako sa Arran nebadane uškrnul.
Asi naozaj mu je všetko jedno, pomyslela si.

Ahojte:)
Vítam vás, milí moji čitatelia, ktorí vydržali až po tiaľto, na 27. kapitole.  Zároveň by som bola neskutočne rada ak by ste mi v komentoch zanechali nejaký názor na túto knihu. Či už negatívny alebo pozitívny, to už je na Vás, no potešilo by ma to aj tak. Pretože pomocou aspoň nejakého názoru (ktorý nezahrňuje moju najlepšiu kamošku @pastellis - pozdravujem ťa🤗)  by som sa v príbehu dokázala posunúť ďalej.
Vopred ďakujem tým, ktorí budú ochotní sa k tejto knihe aspoň vyjadriť😉.
Btw, ten trapný názov kapitoly si nevšímajte, nič iné ma tak narychlo nenapadlo😄.

Vaša -Arrows- a.k.a Zohan ❤