Terra [The 100 FF]

VII.

Terra ho vyhodila zo svojho stanu. Začudovane na ňu gánil aj vtedy, keď sa za ňou plachta zatvorila. Vydýchol.
Na to, že vraj dobodala strážnika kuchynským nožom, si Arran viedol veľmi dobre. Ako sama povedala, mala dobrú náladu. A Arran ju nechcel veľmi podpichovať.
Terra. Zvláštne meno, pomyslel si. Po latinsky to znamená zem.
Zem Arran miloval. Ale nie zem ako Zem, ale zem ako ozajstnú zem. Tú, po ktorej teraz kráčal. Tú, ktorá tak krásne vonia. A ešte viacej miloval to, čo v zemi rástlo. To, čomu zem dávala život.
Arran totiž miloval rastliny. Nie nadarmo teda študoval botaniku. Ak by nebol urobil tú hroznú chybu, bol by teraz možno na Arche, veselo by si polieval kvetinky v skleníku a pestoval kaktusy. Namiesto toho sa dusil v cele a dennodenne v ústach omieľal tú istú ovsenú kašu. Celé dva roky nevidel nič zelené, nič živé. Iba štyri holé a studené kamenné steny. Ale až do chvíle, keď pristáli tu. Na Zemi.
Pomalým krokom sa vybral smerom k táboru. Bol si istý, že Terra ho napokon nepozve na šálku čaju. Po ceste kopol do klátu dreva, ktorý vyhodila zo stanu krátko po ňom a ktorému sa len tak-tak uhol. Do palca mu však vystrelila prudká ostrá bolesť a Arran sa bolestivo zaškeril.
,,Dofrasa aj s klátom," zahundral si viacmenej pre seba, schmatol klát a hodil ho do kríkov.
Ozval sa výkrik, ktorý patril pravdepodobne niekomu, kto bol riadne opitý a zaspal v kríkoch. Arran sa zháčil. A ber ho krížom cez les skôr, ako sa chudák z tých kríkov stihol spamätať!
Skočil do záseku a bežal. Nevedel kam, ale bežal rýchlo, najrýchlejšie ako vládal. Zastal, až keď mu pľúca horeli a každý nádych ho pálil.
Čo tu, dopekla, robím? Prehol sa v páse a oprel sa o kolená. Snažil sa lapiť dych.
Keď zdvihol hlavu, zistil, že sa nachádza na mieste, kde ešte nebol. Od pristátia si totiž rád robil prechádzky do lesov a za ten čas to tu stihol dobre spoznať.
V korunách stromov spievali vtáci, ktorých Arran nepoznal. Rástli tu však duby aj bresty, rastliny, o ktorých čítal a niektoré dokonca aj pestovali na Arche v skleníku.
Arran Kvietok. Tak ho zvykli volať chlapci v zariadení pre siroty. Zakaždým sa mu posmievali a Arrana to spočiatku mrzelo. Utiahol sa a s nikým sa nerozprával. Po čase však prišiel na to, že by sa mal sústrediť hlavne na budovanie svojho charakteru než sa zaoberať mienkou iných. Bol presvedčený, že jedného dňa sa stane lepším človekom, než niektorý z nich. A toho sa držal až dovtedy, keď ho nezavreli do tej cely.
Znovu sa nadýchol čerstvého vzduchu. Vtáci už nespievali. Arran sa porozhliadal po okolí a snažil sa to miesto zapamätať. Stíchol a všimol si, že aj listy na stromoch prestali ševeliť. Les sa ponoril do tajuplného ticha.
Arran sa vystrel. Jeho telo brnelo, v hlave ho vŕtalo podozrenie. Mal pocit, že sa deje niečo nezvyčajné. Niečo zlé.
Vtedy sa ozval výstrel. Arran zalapal po dychu a hodil sa na zem. Obliala ho hrôza a rukami hmatal po svojom tele. Hľadal krv, dieru v tele, hocičo. Nič však nenašiel, jeho telo bolo v naprostom poriadku. Iba jeho srdce bilo ako splašené.
Ale prečo by naňho strieľali? Nevedel, čo zasa urobil a ani si na nič nespomínal. Možno niekoho minulú noc zbil, keď si trochu vypil. Nepamätal sa. A ak aj by niekoho zbil, chceli by ho po tom zabiť? Nedávalo to zmysel.
Znovu nastalo ticho. Arran zdvihol hlavu, porozhliadal sa po okolí a keď sa ustil, že je už v bezpečí a nikto naňho nebude strielať, postavil sa na nohy a oprášil sa.
Mal by som vypadnúť, povedal si. Keď všal vykročil vpred, pred ním zašuchotalo lístie, pohli sa kríky a vyskočila z nej obrovská čierna masa.
Arran skríkol, keď zver pred ním spomalil. Bolo to obrovské. Vyzeralo to ako čierny panter skrížený s vlkom. Cerilo to naňho ostré tesáky dlhé ako jeho dlaň. Telo malo štíhle, samý sval, podlhovasté a chrbát to malo asi vo výške Arranovej hlavy.
Zavrčalo to a hneď na to sa ozval ďalší výstrel. Zvieraťom trhlo, vydalo ryčivý zvuk a vrhlo sa vpred, priamo na Arrana.
Arranovi nebolo viac treba. Rozutekal sa tak rýchlo, až sa mu nohy plietli. Utekal lesom ani nevedel kam, kĺzal sa po lístí až skončil v tom istom záseku, ces ktorý bežal len pred chvíľou.
Obzrel sa za seba, zviera mu bolo za pätami. Vtedy sa potkol, šmykol sa a skĺzol dolu hlavou do záseku. Rýchlo sa pozbieral a pokračoval v bezhlavom úteku.
Nohy mu už zdreveneli a pľúca ho pálili ako čert. Zviera skočilo za ním s neľudským revom a preskakovalo popadané stromy. Blížilo sa obrovskou rýchlosťou.
Vtedy zbadal obrovský padnutý kmeň stromu a napadla ho jediná možná záchrana. Z posledných síl vyskočil a jedným skokom preskočil kmeň. Za ním sa vrhol k zemi a telom sa pritlačil k nahnitému kmeňu.
Zviera skočilo za ním, zatiaľ čo Arran sa pripravoval na najhoršie a tŕpol so zaťatými päsťami. S dupotom dopadlo na zem a dlhými skokmi pokračovalo ďalej v behu, zanechávalo za sebou krvavé škvrny.
Arran vydýchol. Uvoľnil napäté svaly a snažil sa upokojiť svoje telo aj myseľ. Si v bezpečí, upokojoval sa. Si nažive a v bezpečí.
Pozviechal sa na nohy. Boleli ho rebrá a s hrôzou zistil, že krváca. Jeho rana na ramene však bola len povrchová, pravdepodobne ho škrabla guľka, ktorá preletela tým zvieraťom.
Tackavo vyliezol zo záseku a snažil sa zorientovať. Po chvíli si uvedomil, kde sa nachádza a vybral sa smerom k táboru.
Prežil si to, opakoval si v duchu cestou tam. Snažil sa prehrať si v hlave posledné momenty života, no skoro nič si nepamätal. V hlave sa mu mihotali len slabé záblesky, ako spadol do záseku a ako skončil za kmeňom spráchniveného stromu. Nedokázal však uveriť tomu, že sa to naozaj odohralo a on bojoval o posledné zvyšky svojho života. Vnímal to ako sen.
O chvíľu sa však presvedčil, že sa mýli. Ozvali sa ďalšie výstrely a sledoval, ako sa medzi stromami k nemu rúti čierne zviera, ryčiace v smrteľnej agónii.