Terra [The 100 FF]

XVI. It's a small crime, and I've got no excuse

Terra sykla od bolesti, keď si k sánke priložila vrecko s ľadom. Prepaľovala pri tom pohľadom Arrana, ktorý stál pri vchode do stanu so založenými rukami na prsiach a tváril sa ako neviniatko.
Zradca, pomyslela si Terra. Na ramenách mala ešte stále otlačené odtlačky jeho dlaní a prstov, keď ju priam surovo chytil a zabránil jej vtom, aby prinajmenšom prizabila malú Charlotte. Z vonku sa ozývalo Murphyho naliehanie, aby im ju prepustili a mohli vykonať spravodlivosť.
„Charlotte, prečo?“ spýtal sa zúfalo Bellamy a pretrel si tvár dlaňami.
Charlotte vyzerala, že má slzy na krajíčku, hovorila však pevne a pokojne. „Pretože som sa snažila zabiť svojich démonov, tak ako si mi poradil!“ bránila sa skalopevne. Démonov? Važne? Terra potlačila nutkanie zasmiať sa. Ako môže Bellamy vedieť niečo o démonoch? Charlottine skučanie však šlo Terre na nervy až mala pocit, že vybuchne.
„Čo? O čom to hovorí?“ spýtala sa prekvapene Clarke. Všetci hľadeli na Bellamyho a čakali na vysvetlenie.
„Zle to pochopila,“ vysvetľoval Bellamy. „Nemyslel som to doslova. Bola to metafora.“
„Pošli ju už sem!“ kričal Murphy. Terra si ho vedela predstaviť, ako si vykračuje pred stanom, hruď vystretá ako kráľ sveta. Pritlačila si vrecúško znova k sánke a zasyčala.
„Prosím, nech mi neublížia!“ skuvíňala Charlotte naďalej. Terra sa prinútila nadýchnuť a vydýchnuť a aby stlmila svoj hnev, pritlačila si vrecúško k sánke ešte silnejšie.
Bellamy sa zúfalo obrátil ku Clarke a akémusi hnedovlasému chalanovi, ktorého Terra nevidela prvý krát, no ušlo jej jeho meno. Žeby Franklin? Frank?
„Ak máte nejaké nápady, som otvorený všetkým možnostiam,“ vyhlásil Bellamy.
Všetci však stíchli a pozerali do zeme. Bellamy rozhorčene rozhodil rukami. „Výborne, teraz ste ticho.“
„Možno by si si mal vždy, keď vyslovíš nejakú múdrosť, dávať pozor, akým tónom ju vyslovíš, aby bolo jasné, že je to metafora,“ ozvala sa Terra. „Lebo toto si teda vybavil perfektne! Vďaka tvojím metaforám bude onedlho každý zabíjať svojich démonov.“
Bellamy po nej hodil pohľad, ktorý jej jasne naznačoval, aby bola radšej ticho. Terra sa nebadane uškrnula a sklonila hlavu. Bellamy mal pod nosom stále zaschnutú krv.
„Sú to tvoji chlapci,“ začal hnedovlasý chalan.
„Lenže za to ja nemôžem,“ ohradil sa Bellamy. „Keby to pochopila a poslúchla ma, možno by stále stavali tú posranú hradbu.“
Zvonku sa znovu ozval Murphyho hlas: „Pošlite ju sem, nech je vykonaná spravodlivosť!“
Charlotte jeho naliehanie privádzalo do šialenstva. Terra si všimla, ako sa jej triasli ruky, no neľutovala ju. Bola jej ukradnutá.
„Nie, prosím,“ prosila až sa jej zlomil hlas. „Bellamy, prosím.“
Bellamy si k nej kľakol a zavadil pohľadom o Terru. Premeriavala si ho nevýrazným pohľadom, čakala, čo vymyslí.
Nemá toho v rukáve veľa, pomyslela si Terra. Nemá skoro nič. Iba hnedovlasého chalana a Clarke. Seba už nepočítala, bola presvedčená, že Charlotte musí byť za svoj čin bezpodmienečne potrestaná.
„Viete čo, dávam vám tri minúty,“ vyhlásila Terra a vstala z debny, na ktorej sedela. „Potom si po ňu prídem a ostatní so mnou tiež.“
Prešla okolo Arrana. Neuhla mu plecom, ešte doňho narazila, akoby ho chcela vyprovokovať. Keď naňho pozrela, cítila sa podvedená.
Vyšla von. Murphy tam čakal a keď ju zbadal, v očiach sa mu zaleskla nádej.
„Tak čo?“
„Tri minúty,“ odvetila Terra. „A potom tam po ňu pôjdem a vytiahnem ju von kľudne aj za vlasy.“
„Mala si to urobiť hneď,“ oponoval jej.
„Dala som im čas na rozmyslenie,“ utíšila ho. „Viac milosrdenstva sa odo mňa tá sopľaňa nedočká.“
Murphy sa na ňu zamyslene zahľadel. „Prečo to robíš?“
Opätovala mu pohľad. „Kvôli tebe určite nie,“
Murphy nemal čas zareagovať, lebo zo stanu vyšiel Bellamy. „Ale, ale, prišiel si sa k nám pridať?“
„Drž hubu, Murphy,“ zahriakol ho Bellamy.
„Lebo čo?“ zabŕdal Muprhy ďalej. „Obesíš ma?“
„Dával som im len to, čo chceli,“ bránil sa.
„Výborne, tak im to dajme aj teraz,“ Murphy sa znovu obrátil k davu. Na tvári mal stále zaschnutú krv a hlinu. „Kto chce spravodlivosť?!“
Dav jednohlasne zajasal. Murphy ako na povel podišiel k stanu a rozhrnul plachtu. Po dievčati však nebolo ani stopy.
Terra toho mala dosť. Obrátila sa k cintorínu, kde ležalo aj Wellsovo telo. Mŕtve, studené, stuhnuté, bez duše. Ako telo pantera, ktoré bolo pred pár dňami ešte pred Terriným stanom.
Nikto si ju nevšímal. Nezaujímala sa o to. Nenápadne sa oddelila od zúriaceho davu a vbehla do lesa pokrytého bielou hmlou.
***
Stmievalo sa a Terra už pomaly strácala nádej. Kráčala lesom potichu, nechcela vykrikovať Charlottino meno, aby nevzbudila prílišnú pozornosť. Na boku ju tlačila hlaveň revolvera a sánka jej pulzovala bolesťou.
Kašeľ ju prezrádzal. Niekedy sa musela zastaviť a vykašľať sa, inak by sa zadusila vlastným dychom. Jej kašeľ bol štipľavý a chrapľavý a priedušky a pľúca ju každým nádychom pálili. Vlhkosť ju obklopovala všade a nemala sa pred ňou kde skryť, navyše sa zapadajúcim slnkom aj ochladzovalo.
Nevidela, kam vlastne kráča. Po pár hodinách zastala na mieste, kde pred seba kvôli tme ani nevidela. Porozhliadala sa okolo seba, no stromy skrývali všetko pod tieňom a tma bola čoraz hustejšia a hustejšia.
Kráčala však ďalej. Vtedy začula vzdialené vykrikujúce hlasy a pomedzi stromy zazrela nebadané svetlo, vyžarujúci oheň ich faklí. Murphy.
Vtom však začula šuchot. Otočila sa za tým zvukom a napla sluch. Z kríkov zrazu vyšla ako prízrak postava. Bola malá a útla, jej bledá bunda svietila v tme.
Terra schmatla pištoľ na svojom boku a namierila ním pred seba. „Charlotte,“ povedala a dievča k nej pristúpilo bližšie.
Vyzerala, akoby plakala. „Zabila si mi mamu,“ hlesla.
Terra zvraštila obočie. „Čože?“
„Zabila si Lucindu Riverovú,“ zopakovala trasľavo.
Terre zrazu celá tá scéna prebehla v hlave. Videla Riverú, ako sa vrhá k Marksonovi. Spomenula si, ako sa jej posledný krát nadvihla hruď. Pevne však prehovorila: „Zabila som ju presne tak, ako si ty zabila Wellsa. Pomstila sa som sa, pretože zradila môjho otca. Ale ona si to zaslúžila.“
Ozvali sa usedavé vzlyky, čo Terru zmiatlo. Bolo jej zrazu nepríjemné, počúvať plač malého dievčaťa. Najradšej by to skončila hneď, potrebovala sa však dozvedieť pravdu. „Prečo teda?“
Charlotte smrkla. „Chcela som zabiť svojich démonov,“ vzlykla. „Chcela som už pokojne spávať a...“
„A čo?“ skočila jej Terra rozhorčene do reči. „Chcela si zabiť Wellsa len preto, že to bol syn kancelára. Budem úprimná a poviem ti, že aj ja som ho nenávidela. Po čase som však zistila, že je to jeden chalan s velikánskym srdcom. A ty si ho zabila. Nevinného.“
Terre sa revolver zatriasol v ruke, no napla pažu a stisla pažbu silnejšie. „Zabila si svojich démonov, Charlotte,“ pokračovala so zaťatými zubami. „Svoje nočné mory. Lenže tvoji démoni nikdy nezomrú ani nikdy nezmiznú. Tvoji démoni ťa robia presne tým, čím si.“
Mierila jej doprostred čela s prstom na spúšti. Mohla ho kedykoľvek stlačiť. Pozerala však na Charlotte. V tme bolo ťažšie rozpoznať výraz jej tváre, no Terre stačil aj jej plač. „Jaha ťa zavrel do väzenia,“ prehovorila potichu Terra. „No ja som ti zabila matku.“
„Už nechcem utekať,“ vyhŕkla zrazu Charlotte.  „Vzdávam sa. Urobila som chybu, strašnú chybu...“
Terru jej ľútosť doháňala k šialenstvu. Miesto toho, aby konala, reve tu ako päťročná. Hrdelne zavrčala a pohla sa smerom k nej. „Dopekla! Keď som videla tvoju matku zomierať, cítila som pokoj. Presne ako ty, keď si sledovala, ako Wells vykrvácal. A démoni sú stále pri mne. Tak sa prestaň ľutovať. Nemala si počúvať Bellamyho, lebo ten nevie o démonoch nič.“
Prehodila si revolver do druhej ruky a odistila ho. „Toto je milosrdenstvo, ktoré ti dám. Bude to rýchle. Za to, že si mojim pričinením stratila matku. Neľutujem to však.“ Terra položila prst na spúšť, pripravená vystreliť.
Zastavil ju však Bellamyho hlas. „Terra, nie!“