Terra [The 100 FF]

XX.Everywhere I turn, there's something blocking my escape

  Terre neuveriteľne škvŕkalo v žalúdku. Pribila posledný klinec na svojej strane hradby a hodila kladivo na zem. Utrela si pot z čela a zrakom sa zastavila na Arranovi obďaleč, ktorý bol už dávno hotový a ukladal zvyšky neporiadku na jednu kopu.
  Všimol si, že sa naňho díva a rýchlo odvrátila zrak. Sklonila sa k zemi a pozbierala si veci.
  „Hotovo?“ Arran k nej podišiel a hodil posledný kus dreva na neďalekú kopu. Oprášil si dlane a utrel si ich do nohavíc.
  „Ehm,“ prikývla a prehodila si batoh cez plecia. Stiahla žalúdok, aby nebolo počuť jej hlad.
  „Ostatní už jedli, možno by sme mali ísť tiež,“ kývol hlavou smerom k výsadkovej lodi pred ktorou bol postavený široký kotol s teplou polievkou. V mysli sa jej ihneď objavila predstava jedla a jeho chuti a jej žalúdok ako na súhlas vydal ston.
  Terra sa chytila za brucho. „Výborný nápad, inak tu zomriem,“
  Prešla k pár táborníkom, ktorí rozdávali misky s horúcou polievkou. Vzala si misku a táborník jej ešte vložil do ruky za hrsť akýchsi orechov.
  Terra vystrela dlaň a začudovane na ne zagánila. „A to je čo?“
  „Orechy,“ odvetil táborník a podivne sa zakymácal. „Sú neskutočne dobré, pár pofľakačov ich našlo v lese.“ Zažmurkal a otočil sa jej chrbtom, aby nabral ďalšiu porciu.
  Zovrela orechy v dlani a vykročila vpred. Sadla si na zem pod starý suchý kmeň stromu, batoh si zložila vedľa seba. Orechy schovala do vrecka a pustila sa do jedla.
  Polievka nebola horúca, no nemala ďaleko od studena. Terra ju však do seba hádzala akoby to malo byť jej posledné jedlo v živote.
  O chvíľu sa k nej pridal aj Arran. Sadol si na kmeň, vyložil si nohy a s vervou sa pustil do jedenia.
  Keď už bola jej miska prázdna a jej žalúdok konečne nasýtený, položila misku vedľa seba, vystrela nohy pred seba a vydýchla. Na dnes toho mala všetkého dosť.
  Arran dojedol chvíľu po nej. Oprel si bradu o koleno a zahľadel sa do diaľky medzi stromy.
  Panovalo medzi nimi divné ticho od ich rozhovoru v lese. Bolo divné už len to, že ležali pri sebe na zemi a spolu hľadeli na hviezdy. Terra pri spomienke na to pocítila akési bodnutie hanby, nemohla sa však zbaviť toho príjemného pocitu, keď zistila, že na svete existuje niekto, kto stojí o jej spoločnosť.
  Bellamy na mňa kašle, Murphy je preč. Zostal už len Arran. A iba on jediný vie o nej niečo, čo iný netušia.
  Že aj ona má minulosť. Aj ona mala rodinu.
  Povedal mi, prečo sa dostal do lochu a že jeho rodičia sú mŕtvi. A nepotrebovala na to žiadne donucovacie a vydieračské prostriedky. Proste to povedal sám od seba. A ona mala na oplátku tiež niečo, čo o ňom mnoho ľudí možno nevie. Za to, že sa jej hrabal vo veciach.
  „Už si to chutnala?“ prerušil Arran to ticho a zamračil sa na niečo vo svojej dlani.
  Terra vybrala aj svoje orechy z vrecka a pozorne si ich prehliadla. Arran na ne tiež skúmavo hľadel.
  „Myslím, že som ich už niekde videl. Sú mi povedomé,“ povedal. „Ale nedokážem si spomenúť na ich názov.“
  Terra zvraštila nechápavo tvár. „Sú to orechy,“ vyslovila pomaly a nespúšťala zo svojej dlane zrak. „Navyše je to ako dezert. Myslím, že tu niet čo riešiť.“
  Jedným pohybom si ich vložila do úst a dôkladne ich požula. Arran po dlhšom váhaní napokon urobil to isté. Utrel si ústa a hľadel k výsadkovej lodi.
  Terra tam tiež zablúdila zrakom a zbadala už len chrbty odchádzajúceho Bellamyho a Clarke.
  „Kam si myslíš, že idú?“
  „Neviem a ani ma to nejako netrápi,“ odvetila Terra.
  Arran zaklopkal prstami po dutom kmeni, čo vyvolalo jemné vibrácie do jej chrbta. Znepokojene sa zamrvila.
  „Možno by aj malo, ešte stále tu totiž niečo znamenáš,“ oponoval jej.
  „Netuším, kam tým mieriš,“
  Arran nadvihol prekvapene obočie. „Nehovor mi, že si si nevšimla, ako sa na teba všetci so strachom pozerajú,“
  Terra k nemu zdola vzhliadla a zmraštila nechápavo obočie. „Nie, nepozerám sa na druhých. Nezaujímajú ma. Pozerajú sa tak na mňa len preto, že som urobila niečo, na čo oni nemali gule.“
  Arran mykol plecami. „Možno, no stále majú pred tebou rešpekt.“
  On má snáď na všetko odpoveď, pomyslela si Terra, keď sa obrátila späť. Založila si ruky na prácach . Ale nelezie mi ešte na nervy, čo je prekvapujúce. Ale to je len zatiaľ.
  „A čo si myslíš o tom zemšťanovi zatvorenom v lodi? Počul som, že ho tam priviazali ako zviera,“
  Terra si odfrkla. „Nič iné si ani nezaslúži, navyše by som sa ani nečudovala, keby to bolo naozaj a urobil by to Bellamy. Ten zemšťan uniesol Octaviu.“
  „To je fakt, no veľmi tomu neverím. Tu sa narozpráva vecí, v ktorých nie je ani zrnko pravdy!“
  Terra na to chcela ihneď zareagovať, zastavil ju však náhly závrat. Svet sa jej zamotal pred očami a na chvíľu jej zrak zastrela hmla. Keď sa jej zrak znovu vyjasnil, zažmurkala.
  „Čo ti je?“
  „Nič, len sa mi trocha zamotala hlava, idem sa napiť,“ vysvetlila a vstala na nohy. Vzala aj misku a batoh a vykročila k lodi.
  Zrazu do nej vrazilo akési dievča. Smialo sa z plného hrdla a ešte ju potľapkalo po pleci. Potom sa odtackalo ďalej ako omámené, ledva sa držalo na nohách.
  Terra zaskočene stála na mieste a hľadela za dievčaťom. Rýchlo sa však otriasla, keď si spomenula, načo sa vlastne postavila. Vykročila vpred, keď jej krok  zastavila prudká bolesť hlavy.
  Siahla si na spánky, prižmúrila oči a prikrčila sa, tuho zvierajúc misku. Potriasla hlavou, akoby sa snažila vyhnať bolesť z hlavy. Vystrela sa, zastonala a zaúpela.
  Pre ňou stál Marcus Kane.
  Živý, zdravý, upravený a čerstvo oholený. Hľadel jej do očí a v tvári mal celkom pokojný výraz. „Dúfam, že si to tu užívaš,“ prehodil a nadvihol kútik úst.
  Nedokázala sa pohnúť. Jej nohy zdreveneli a dych oťažel. Každý jej nádych vážil snáď tonu a ťahal ju k zemi. Zažmurkala, zavrela oči a hneď ich aj otvorila. Marcusov obraz tam však stále stál, hrdo vystretý a pokojný.
  „Ospravedlňujem sa, ak som ťa práve v niečom vyrušil,“ povedal. „Prišiel som sa len uistiť, že si v poriadku.“
  Zrazu začula samu seba ako hovorí: „Vyzerám snáď na to, že som v poriadku? Som tu zatvorená deň čo deň a noc čo noc. Myslím, že duševne na tom lepšie už nemôžem byť.“
  Bola si takmer istá, že to práve nevyslovila ona. Ale bol to jej hlas. Na isto to bol jej hlas. A boli to presne tie slová, ktoré povedala Marcusovi, keď ju prišiel druhý krát pozrieť do väzenia.
  Blúznim. Snívam. Preskočilo mi. Niečo mi určite je, lebo toto nemôže byť skutočné. V žiadnom prípade.
  „Vieš, že som to tak nechcel,“ povedal s ľútosťou v hlase.
  A Terra hneď vedela, čo bude nasledovať. Nepotrebujem tvoju ľútosť... „... a nepotrebujem vidieť ani tvoju tvár. Vypadni.“
  Previnilo stisol pery do tenkej čiary. „Terra, len to celé sťažuješ. Ak by si chcela vedieť, tvoj prípad je ešte stále v procese, no za chvíľu už bude koniec.“
  Terra náhle vybuchla a v tomto prípade si bola istá, že to hovorí ona. „Nesnaž sa mi nahovoriť, že je tu ešte šanca, že sa dostanem odtiaľto von!“ skríkla. V spomienkach po ňom hodila vankúš.
  „Nikto ma odtiaľto nedostane von! Nikto, lebo som to bola ja, kto ma sem zavrel!“ A potom po ňom hodila otcov prehrávač so slúchadlami.
  V spomienkach narazil do steny a rozpadol sa na malé súčiastky. Bolo jej to však jedno. „Vypadni!“ kričala, keď vychádzal z cely. „Vypadni! V živote ťa už nechcem vidieť!“ vykríkla za ním, až ju zaboleli hlasivky. Vrhla sa na mreže. „Zabijem ťa, počuješ? Zabijem ťa, ak sa tu ešte znova ukážeš!“
  Zviezla sa na zem a roztrasenými prstami zbierala súčiastky z prehrávača. Nedokázala v sebe udržať vzlyky. Pozbierala prehrávač a bezhlavo sa rozbehla preč za hranice hradieb.