Terra [The 100 FF]

VIII.

Zviera už nebežalo tak rýchlo, Arran však videl jeho sklený pohľad. Nevidí nič, čo by ho zastavilo, prebehlo mu mysľou a v zápätí ho znovu obliala hrôza. A on sa znovu rozutekal.
Lesom sa ozýval rev a zavýjanie zvieraťa, ktoré bežalo za ním a ktorého telo horelo v smrteľných kŕčoch.
Arran s krikom bežal vpred a z posledných síl prepletal nohami. Prišlo mu to ako nejaký žart, keď pred ním unikol smrti len pred chvíľou. A teraz je tu zas.
Nemal však čas sa tým zaoberať, keď mu čelil znova. Zviera mu už dýchalo na krk a Arran si zrazu s hrôzou uvedomil, že beží smerom k Terrinmu stanu.
Nie, zavyl v duchu a potlačil nutkanie zabrzdiť a nechať sa zožrať. Nemôže zviera zaviesť k táboru. Síce už melie z posledných síl, no aj Arran už nevládal. Musel to však risknúť.
,,Pomoc!" skríkol. ,,Pomoc!"
Medzi stromami zbadal lesknúcu sa plachtu strechy Terrinho stanu. ,,Pomoc!"
Zviera spomalilo, no nevzdávalo to. Arran ešte pridal. Už bol skoro tam, keď znovu skríkol. ,,Pomoc!"
Vrhol sa k stanu a potkol sa. Spadol, tvár sa mu zaborila do vlhkej zemi a narazil do stanu.
Vtedy sa ozval výstrel, tento krát posledný. Arran sa obrátil na bok, ústa plné zeminy a zaklipkal očami.
Cez hmlu vyčerpania, ktorá mu tienila zrak videl, ako sa zviera strhlo. Zastalo, spravilo kotrmelec a ťažkým telom dopadlo na zem, len kúsok od Arrana, ktoré ho švihlo svojím dlhým chvostom.
Zastonal. Prižmúril oči a zbadal, že zviera naňho upiera pohľad. Tentoraz však bol jeho pohľad úplne mŕtvy, medzi očami mu zívala malá dierka, z ktorej tiekla krv a zalievala zvieraťu oči.
Arran sa nadýchol a odpadol.

***

Terra sedela na stoličke pri posteli a pokúšala sa Arranovi vyčistiť ranu a vytiahnuť guľku vreckovým nožíkom. Naozaj sa pokúšala, a to už dobrú pol hodinu, no vždy keď zočila tú ranu, naplo ju. Nestránila sa krvi, veď k zabíjaniu patrila aj krv. Keď však pomyslela na to, že má byť jemná, radšej odtiahla ruky a premýšľala, že by si mala dať znovu prestávku. Síce jej bolo jedno, či ho zabije alebo nie, kdesi v kútiku duše sa však bála. Čo ak mu ublížim? dumala. Bude to moja chyba.
Terra totiž nechcela zabíjať pre nič za nič. Na to chuť nemala, veď nebola psychopat. Terra si preto vždy hovorila: Ak chceš zabiť, musíš mať na to dôvod. Aj keď nezmyselný, ty ho mať budeš.
V živote zabila len jedného človeka a nazývali ju vrahom. Terra sa proti tomu obrnila a dala im za pravdu. Bola vrah. A vrahov sa všetci boja. Dnes pribudol k strážnikovi jeden prerastený panter.
Terra sa znovu zhlboka nadýchla a naklonila sa k Arranovi. Veď to nič nie je, hovorila si. Len škrabnutie, aj keď dosť hlboké. Napohľad to tak vyzeralo, pravdou však bolo, že v pleci mu zostala guľka. Krv zašpinila Terre posteľnú prikrývku aj vankúš, premočila Arranovi tričko. Ale ani za svet sa mu ho nepokúšala dávať dolu.
Pomaly sa približovala mokrou handrou a nožom k rane, keď sa chlapcove telo zachvelo. Terra sa rýchlo odtiahla a pozorovala jeho prebúdzajúcu sa tvár. Dalo jej dosť námahy dovliecť ho spred stanu a vyložiť na posteľ. Nemusela to síce robiť, ale nemala to srdce aby ho tam nechala ležať, hlavne ak bol zranený. Bol bledý ako stena, na tvári sa mu zračilo vyčerpanie.
Teraz pomaly otvoril oči, v ktorých sa odrážali slnečné lúče prenikajúce cez stan. Zažmurkal a potom zočil Terru s nožom a handrou v ruke. Mykol sa, skoro spadol z postele.
„Upokoj sa, nejdem ťa zabiť. Len som sa ti chystala vybrať guľku a vyčistiť ranu.“
Arran zaskočene preletel pohľadom k svojmu ramenu. „Gu-guľku?“ vykoktal a zovrel si predlaktie.
„Áno,“ odvetila. „No teraz, keď si hore, dúfam, že sa budeš môcť doteperiť do zdravotníckeho stanu aj po svojich.“
Pozrel na ňu, skôr nechápavo ako ohromene. „Po svojich?“ zopakoval. „Mám pocit, akoby som práve zabehal dva maratóny.“
Mykla plecami. „Tak to neviem,“ prehodila. „Počula som ťa kričať o pomoc a skôr, než som stihla vystrčiť hlavu zo stanu, aby som zistila, čo sa deje, prirútil si sa ty a skoro si ma zvalcoval.“
„Naozaj? Na to sa nepamätám.“
„To je dosť možné, vyzeral si ako opitý,“
Zmätene si prešiel po hrudi rukami a sykol. „Skoro nič si nepamätám. Iba to, že tomu zvieraťu niekto napálil guľku rovno medzi oči.“
„Ten niekto som bola asi ja,“ priznala sa.
„Odkiaľ máš zbraň?“ spýtal sa.
„Keď žiješ päťsto metrov od tábora, zíde sa ti. Najmä vtedy, keď ťa ohrozujú prerastené mačky a šialený táborníci, ktorý ti nevedia dať pokoja.“
„Nie som šialený,“ namietol skoro urazene.
„To si myslíš iba ty,“ povedala a trochu neisto mu pozrela na ranu. „Myslím, že by sme to mali vybrať skôr, ako vykrvácaš alebo sa ti do toho dostane infekcia.“
Nepokúšal sa niečo namietať, iba mlčky prikývol. Ľahol si späť a zaťal ruky do pästí.
Terra sa nad neho znovu naklonila a snažila sa tváriť sebaisto, ako by to robila každý deň. Hlavou jej však namiesto odriekavania postupu behali rôzne nepekné scenáre, ktoré by sa mohli udiať pri jej zákroku.
Arran sa tváril odhodlane a upieral pohľad dopredu. Terra sa nadýchla a s výdychom sa nožom priblížila k dierke s guľkou. Počula len tlkot vlastného srdca a v ušiach jej od sústredenia hučala krv.
„A vydezinfikovala si ho?“
Terre skoro vypadol nôž z ruky, ako za zľakla. Uniklo jej zavrčanie. „Áno. Nie som taká hlúpa, ako vyzerám.“
„Dobre, dobre,“ bránil sa. „Ja som sa chcel len uistiť. Vôbec nevyzeráš, že si hlúpa.“
„Vôbec nie,“ zahundrala a znovu sa nadýchla. Nachvíľu privrela oči a s ďalším výdychom sa jemne dotkla pokožky pri rane. So zaťatými zubami ponorila špičku noža hlbšie do rany.
Arran sa mykol od bolesti a čepeľ noža sa mu skoro zabodla hlbšie. Terra potlačila výkrik, nedokázala však potlačiť hnev. „Nehýb sa! Ak sa ešte raz pohneš, podrežem ti tým nožom akurát tak hrdlo!“
Arran na ňu s vypúlenými očami hľadel, ani nepípol. Terra sa upokojila a začala s procesom odznova. Zaborila nôž do rany a zacítila, že narazila na niečo tvrdé. To bude asi tá guľka. Zovrela nôž pevnejšie. A v tej chvíli si to rozmyslela.
„Nie,“ vyhlásila a odtiahla sa s nožom od rany. „Nie som si istá, či by som to mala spraviť ja.“
„Ani ja si nie som istý,“ prisvedčil, Terra začula v jeho hlase úľavu.
Malo by ju to uraziť. Keď sa však pozrela na ranu, pomyslela si, že na svete nie je iba ona. Ľútostivo nadvihla obočie a pozrela na Arrana. „Myslím, že idem zavolať nejakého medika. Ty tu zatiaľ lež, ani sa nepohni.“
„Neboj sa, ten pred dverami ma bude strážiť,“ prehodil uvoľnene.
Zamračila sa a hodila pohľad smerom, kde ležal panter. Otočila sa na päte a vyšla von.