Terra [The 100 FF]

XVII. Ave

Terra

  Terra urobila chybu, že sa otočila za jeho hlasom. Vyvedená z miery jastrila do tmy a bola si skoro istá, že keby na ňu nezvolal, bola by ju bez zaváhania zastrelila. Teraz to možno už neurobí.
  Bellamyho postava vystúpila z tieňov. Ruky mal nad hlavou a jeho kroky šuchotali v lístí. „Terra, nerob to,“ vysúkal zo seba.
  Revolver stále držala v ruke a mierila ním Charlotte, ktorá od prekvapenia stíchla, na čelo.
  „Koľko si tam bol?“ vybafla naňho podráždene.
  „Dosť dlho na to, aby som počul tvoju slávnu reč,“ utrúsil.
  Jej ruka s revolverom vystrelila pred Bellamyho a hlavňou mu mierila do stredu hrude. „Nedráždi ma,“ precedila pomedzi zaťaté zuby. Hnev jej brnel v končekoch prstov.
  „Nesmieš to urobiť, Terra,“ bránil sa Bellamy, aby na sebe nedal poznať svoju neistotu, keď Terra mohla kedykoľvek stlačiť spúšť.
  „A prečo by som nesmela?“ zapriadla a prepaľovala ho pohľadom.
  Bellamy sťažka preglgol, ak by Terrou nelomcovali zmiešané pocity, možno by si všimla, že sa mu trasú ruky. „Pretože chceš pomstiť Wellsa,“ hlesol. „Pretože si utekala pred hmlou, aby si zachránila Arrana.“
  Terra skoro vyprskla do smiechu. „Preboha, len mi tu nezačni rozprávať, že taká nie som.“ Musela to vyvrátiť sama sebe nahlas, inak by to dopadlo ako naposledy s Arranom. A teraz to naozaj nepotrebovala, bola rada, že sa jej darilo potláčať výčitky svedomia. „Pretože presne taká ja som.“ Pristúpila k nemu bližšie a revolver nespúšťala spred seba. „Som monštrum, pretože som človek. Nič totiž nie je obludnejšie, ako sám človek.“
  Bellamy si však asi myslel niečo iné. „Všetko to dobré, čo si vykonala možno neprevyšuje to zlé, no nemôžeš si niečo takéto predsa pripúšťať.“
  „Svet nie je čiernobiely, Bellamy!“
  „Tu áno. Ak si chceme vytvoriť nejakú spoločnosť s pravidlami, musíme vyseparovať spomedzi seba neprispôsobivých. Terra, dovoľ mi spraviť z tohto miesta lepšie miesto.“
  „Tým, že dovolíš, aby sme sa medzi sebou zabíjali pre svoje nočné mory?“ Potlačila slzy, ktoré sa tlačili do očí a v hrdle jej navrela hrča. Budem však o niečo lepšia? prebleslo jej mysľou.
Podoprela si pažbu druhou rukou, aby nebolo vidno, že sa jej trasie. Ak zbadá čo i len náznak neistoty, zistí, aká som slabá.
  „Doriti, Bellamy,“ vydýchla zničene, v tele jej burácal hnev, úzkosť a nutkanie vzdať sa. Akoby som mohla? Akoby som mohla spraviť niečo také, ako je pomstiť sa? Monštrá sú predsa bezcitné.
  Bojovala s vlastnými myšlienkami. Ako povedal Bellamy, je vo mne kúsok dobra, pretože som pomohla Arranovi? Pretože chcem pomstiť Wellsovu smrť? Akoby každý jej čin odporoval tomu nadchádzajúcemu. Čo ak má Bellamy naozaj pravdu?
  Neprázdno preglgla a zahľadela sa pozdĺž hlavne revolvera pred seba, na Bellamyho. Stál tam s rukami vo vzduchu, pri ňom sa krčila Charlotte. Si monštrum, tak sa tak správaj, ozývalo sa jej v hlave ako ozvena. Rozbolela ju hlava.
  „Dám vám náskok,“ vysúkala zo seba odhodlane a chladne, no slová ju pálili v hrdle. „Potom po vás pôjdem. A keď vás nájdem, pomstím Wellsa.“

***
  Terra si strčila zbraň za lem nohavíc a skryla ho pod bundu. Krátko na to, ako Bellamy zmizol so vzpierajúcou sa Charlotte, v diaľke sa ozvali hlasy a pomedzi stromy prebleskovali svetlá faklí.
  Terra ich nasledovala. Potichu kráčala v ich závese, vedela, že ak pôjde s nimi, zavedú ju k Charlotte. Lenže neustále ju bodala v hrudi vina.
Zabila som jej matku, mala právo, aj keď nie priame, zabiť človeka, na ktorom mi aspoň trochu záležalo. Nedalo by sa totiž povedať, že by Wellsa poznala dlho.
  Znovu sa jej pred očami zjavil obraz umierajúcej Lucindy Riverovej a splynul so svetlom fakle, ktorá sa k nej približovala. Prebrala sa z tranzu a zistila, že zastavili. Priamo pred útesom, pri ktorého kraji stál Bellamy a Charlotte. Akýmsi zázrakom sa medzi nimi objavila aj Clarke.
  Terra zastala na kraji, kde si ju nik nevšimol. Chladným pohľadom sledovala Bellamyho, ktorý sa snažil Charlotte všemožne brániť. V tvári bol od hnevu červený, rozhorúčene gestikuloval rukami. Clarke sa pripájala tiež.
  No Terra ich nepočúvala. Jej pohľad visel na Charlotte. Malom dievčatku, sotva trinásťročnom. Charlotte mala na pohľad jemné plavé vlasy, ktoré však nezdedila po svojej mame. Výrazné modré oči zjemňovali ostré črty jej tváre a bledá pokožka sa jej leskla potom. Po tvári jej behali tiene a svetlá fakieľ sa jej odrážali v bielkach očí.
  Dalo by sa povedať, že by ju na prvý pohľad mohla odhadnúť. Akoby jedným pohľadom dokázala prečítať a zistiť celú jej minulosť. Dieťa, ktoré vytŕčalo z davu. Dieťa, ktoré túžilo byť pochopené a prijaté do kolektívu. Dieťa, ktoré túžilo po pozornosti a láske. Dieťa, ktoré sa zosypalo po smrti svojej matky. 
  Terra však nedokázala prečítať výraz jej tváre. Akoby všetko, čo si dokázala domyslieť odrazu zmizlo a zostal po tom len neviditeľný tieň. Iba zlomok niečoho sa jej odrážalo v tvári a to vo forme smútku a zúfalstva. Ostatné zostávalo pred Terrou skryté pod rúškom tajomstva.
  Čo jej teraz asi behá po rozume? pýtala sa samej seba. Dostala pozornosť, po ktorej túžila. Z davu deciek vytŕčala už od začiatku, bola najmenšia a najmladšia. Dostala pochopenia, aj keď len od Bellamyho a Clarke. Zapadla sem ako ozajstný zločinec. Ale čo láska a porozumenie?
  Terra prebehla zrakom po nenávistných pohľadoch odsúdencov, ktorí túžili po spravodlivosti. Zastala pohľadom znovu na Charlotte a objavila niečo nové. Pokoj.
  Terru to zaskočilo. Hodnú chvíľu na ňu nemo hľadela a snažila sa pochopiť dôvod. Objavila sa v nej iskrička nádeje, že sa jej napokon predsa podarí pochopiť jej podstatu. Keď však Charlotte otvorila ústa, bolo už neskoro.
  „Nedovolím, aby ste si kvôli mne ubližovali,“ ozvala sa rozhodne a pohľadom zablúdila k Terre. „Nie po tom, čo som urobila.“
  Terra si to uvedomila až o sekundu neskôr. Nemo hľadela na to, ak sa jej malé telíčko posunulo o krok dozadu a zmizlo za okrajom útesu. Bolo to rýchle, Terra zalapala po dychu. Nevšímala si reakcie iných, ani keď sa Bellamy vrhol na Murphyho a päsťou mu udieral do tváre.
  Terra pomaly pristúpila k okraju, kde zmizla Charlotte. Zabudla na pomstu, na všetko, čo sa doposiaľ udialo. Hľadala jej telo, ktoré však zmizlo v čiernych hlbinách priepasti. Hruď jej stiahla úzkosť a zaplavila ju ľútosť. Naprázdno preglgla, očami sa vnárala do tmavých hlbín, akoby tam ešte zbadala jej svetlú bundu.
  Zdvihla zrak k oblohe a zovrela si koreň nosa. Hlasno vydýchla, za ňou sa ozývali výkriky a hukot. Vybrala si to, hovorila si a prehltla vzlyk. Bola si vedomá toho, čo robí, chcela to.
  Terre klesla hlava na hruď, mala pocit, akoby jej niekto zvieral hrdlo. V hlave jej rezonovali jej posledné slová, ktoré akoby patrili práve jej. Možno ju práve zabila. Možno práve kvôli pocitu viny, ktorý ju bodal urobila to, čo urobila. Len kvôli Terriným slovám a výlevom srdca.
  Až teraz si uvedomila, akú chybu urobila. Bolo to ešte dieťa. Dieťa, ktoré ešte ani nebolo plnoprávne zodpovedné za svoje činy.
  Priložila si ruku na čelo, mala pocit, akoby jej hlava šla vybuchnúť. Prečo som jej to rozprávala? spovedala samu seba, revolver ju pálil na chrbte a ťažil ju dolu. Prečo sa to skončilo práve takto? Prečo som si radšej nezahryzla do jazyka a neukončila to rýchlejšie?
  Pretrela si tvár spotenými dlaňami a znovu sa zahľadela do tmy. Potlačila všetky pocity, ktoré sa z nej drali na povrch. Zaťala dlane do pästí, aby zastavila výkrik viny.
  Zrýchlený dych sa jej podarilo upokojiť. Roztrasenou rukou sa natiahla dopredu a prstami sa jemne dotkla mokrej trávy a bahna. Preglgla, privrela viečka a zašepkala: „Ave,“
  Ak by ju niekto počul, možno by to vyznelo divne. No Terra mala v tej chvíli pocit, akoby jej dlhovala aspoň toto. Posledný dôstojný pozdrav. Taký, aký patril aj jej mame.
  Ave.