Terra [The 100 FF]

X.

Opustili hranice tábora a Clarke, ktorá ju predbehla, bez toho aby si to Terra, zahĺbená do svojich myšlienok všimla, zastala. „Kadiaľ teraz?"
Terra ju obišla a zamierila do húštiny. „Tadiaľto, nie je to ďaleko,"
Kráčali lesom a Terra si už všimla plachtu jej stanu. Oddeľovali ich od neho len pár desiatok metrov. Clarke sa spýtala: „Čo sa mu vlastne stalo?"
„Niekto ho postrelil," utrúsila Terra ponad plece. „Našla som ho pred svojím stanom."
Nevidela jej výraz, no domyslela si ho. Ktovie, čo si o mne myslí? Terra sa naučila neriešiť mienku iných. Nezaujímalo ju to. Zakomplexovaného človeka vo väzení nečakal iný osud ako podrezané žily alebo slučka okolo krku. A samovražda bola pre Terru prejav tej najväčšej slabosti.
Vyšli spoza stromov na čistinu, kde stál jej stan. Clarke vykríkla pri pohľade na telo obrovského čierneho pantera, ktorý stále ležal na tom istom mieste, kde aj naposledy vydýchol. Terra si až teraz uvedomila, že jej to zabudla povedať.
„Och," vytisla zo seba, keď hľadela na Clarke, ktorá si zakrývala rukou ústa a cúvla pár krokov dozadu. „Toho si nevšímaj, je mŕtvy. Len to tu stráži."
Clarke prikývla, spustila ruku a ako prechádzali okolo zvieraťa, nespúšťala z neho ostražitý a ohromený pohľad.
Terra odhrnula plachtu na vchode do stanu a niečo tupo dopadlo na zem. Terre srdce vynechalo niekoľko úderov a ostražito vošla dnu.
Zbadala Arrana, ako sedí na posteli, v lone mu ležal jej batoh a na ušiach mal slúchadlá jej prehrávača. Stislo jej hrdlo a myslela si, že v tej chvíli odpadne. Rýchlo sa však spamätala, lebo Arran už hľadal prehrávač na zemi. Vypadol mu od ľaku z rúk.
Nedokázala udržať nával hnevu a zdesenia, ktorý do nej náhle vošiel. Či tam bola Clarke alebo nie, vrhla sa naňho. Zhodila ho z postele, nedbala na to či bol zranený alebo nebol. Keď narazil na zranené rameno, vykríkol od bolesti.
Terra však v tom amoku ani nepočula. Natiahla ruku zaťatú v päsť, pripravená zasadiť mu bolestivý úder.
„Nie!" Terre zavisla päsť vo vzduchu. Znovu sa pozerala na Arrana, ako si zakrýva tvár a kričí. A boli zasa na začiatku.
Prvotný hnev z nej trochu opadol. Hruď sa jej však divo dvíhala a triasla sa jej ruka. Ak to urobím, ako by som dokončila to, kde sme včera skončili. Odmietala však ukázať svoju slabosť, že vždy, keď zakričí nie, zaváha a vzdá sa. Husi som s ním nepásla, prečo by som mu potom nemohla dať jednu medzi oči?
Pretože pod povrchom taká nie si, ozval sa druhý hlas v jej hlave, skoro jej zabehlo. Bol to mamin hlas. Po troch rokoch sa jej v hlave znenazdajky ozval jej hlas ako dávno zabudnutá spomienka. Tá spomienka bola teraz ako živá, akoby Terra znovu prežívala tú chvíľu na Arche, keď sedela na maminých kolenách, ktorá si ju hojdala v náručí a plakala, že ju jedno dievča v škôlke udrelo a ona jej to vrátila. A vtedy jej mama povedala: „Pod povrchom taká nie si...,"
Zistil časť jej tajomstiev. Neboli to dôležité alebo nebezpečné tajomstvá. No boli to jej tajomstvá. Jej súkromie, na ktoré bola obzvlášť háklivá.
Pozrela mu do vystrašených očí a cítila sa ako keby bola nahá. Práve odkryl povrch môjho ja, uvedomila si. Teraz už bude preňho ľahké preniknúť až do jadra. A bude ťažké sa ho zbaviť.
Pomaly sa postavila a pomohla mu na nohy. Bez slova, bez jediného pohľadu. Ak aj chcel niečo povedať, mlčal. Dovolil jej, aby mu pomohla späť na posteľ. Pozbierala veci do batoha a vzala prehrávač. Clarke to celý čas sledovala, no nedovolila si ani ceknúť. Podišla k Arranovi, aby si prehliadla jeho zranenie.
Terra vyšla von zo stanu. Vo chvíli, keď sa za ňou zatiahla plachta, zviezla sa na zem a z očí jej vyhŕkli slzy. Z hrude sa jej vydral srdcervúci plač a k prsiam si pritískala prehrávač.
Kolísala sa na pätách a jej plač prehlušovali Arranove výkriky, ktoré jej trhali sluch. Telom jej prešla triaška a mala pocit, že vybuchne. So vzlykom najedovane odhodila prehrávač. Do hrdla sa jej nahromadila všetka zlosť a hnev, všetok smútok a trápenie a vykríkla.
V ušiach jej hučala krv, dych sa jej ustálil. Utrela si oči zmáčané slzami a zaklipkala mihalnicami. Svet okolo nej zrazu nadobudol jasný obraz.
Zbadala prehrávač, ktorý ležal v lístí pár krokov od nej a bodla ju vina. Poštvornožky sa k nemu priplazila a vzala ho do jej trasúcich sa rúk. Hľadela naň a spomenula si na deň, keď jej ho Kane priniesol aj s Bibliou. „Toto jediné mi dovolili vziať," povedal vtedy a prestrčil balíček pomedzi mreže. Toto jediné mi po nich zostalo, pomyslela si a znovu si pritisla prehrávač k hrudi. Akoby chcela cítiť otcovo teplo a jeho láskyplný dotyk. Akoby mala znovu počuť jeho hlas a mamin smiech.
Nezvládala to. Nedokázala sa pozrieť na Arrana bez toho, aby necítila hanbu. Nedokázala žiť na tomto mieste bez toho, aby jej to nepripomínalo rodičov.
Dali mi meno Terra, pretože milovali Zem. Snívali o tom, že sa na ňu raz dostanú a teraz, keď je tu, cítila sa, akoby ich sklamala.
Strčila prehrávač späť do batoha. Ak by sa naňho dívala dlhšie, asi by sa znova zrútila. Zaumienila si, že ten batoh najbližšie ani neotvorí. Ak chcem prežiť, nemôžem rumázgať ako päťročné decko.
Pozbierala sa zo zeme a oprášila sa. Vystrela hruď, akoby si potrebovala doplniť sebavedomie. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. Utrela si červenú tvár a odkašľala si. Nikto ma nemôže vidieť plakať, zaumienila si rozhodne.
Keď vykročila vpred, skoro narazila do Clarke.
„Tak čo?" spýtala sa, jej hlas znel piskľavo. Zakryla ho však odkašlaním.
„Bude v poriadku," odvetila Clarke a prehadzovala si batoh cez plecia. „Potrebuje však oddychovať. Bolo by dobré, ak by si ešte pár dní poležal. Výsadkovú loď máme však plnú a..." Pozrela na Terru. „Skrátka, bolo by fajn, keby si sa oňho pár dní postarala, ak by ti to nevadilo. Musí byť zatiaľ pod dohľadom a ak by nastali nejaké komplikácie, bolo by dobré, keby ho mal niekto na očiach."
Terra na ňu chvíľu hľadela spod nadvihnutého obočia a spracovávala jej posledné slová. „Takže... ty chceš, aby som chlapca, ktorého sotva poznám, nechala spať v mojom stane."
Clarke váhavo stisla pery, rukou zvierala remeň batoha. „Hovorím, že by to bolo fajn. Nechať ho totiž vonku ležať by asi nebolo veľmi... úctivé."
Terra od zúfalstva zmraštila tvár. Hľadela na Clarke s nádejou, že ju zrazu osvieti a dostane nejaký super nápad. Clarke však stála na tom istom mieste a hľadela Terre neisto do tváre. Akoby sa bála, že jej nekonečné zúfalstvo, ktoré teraz pociťovala prenesie aj na ňu.
Keď Clarke usúdila, že ani jednu neosvieti a nezmaže im to z tváre zúfalé pohľady, potľapkala povzbudzujúco Terru po chrbte a odkráčala späť do tábora.
Terra sa otriasla a konečne sa prebrala. Švihla pohľad po Clarke, ktorá už mizla medzi stromami a obrátila sa späť k stanu. Vzdychla. Ako tam má teraz vstúpiť bez toho, aby sa naňho nemusela pozerať?
Nejako to prežije. Musí. Inej cesty niet a tak rýchlo vykročila vpred, nechcela nad tým príliš rozmýšľať, lebo by si to rozmyslela.
Je to môj stan a on si musí uvedomiť, kto je tu pánom, hovorila si v duchu. Musíme si na nadchádzajúce dni stanoviť pravidlá, inak ho zabijem skôr ako vyjde slnko.
Vošla do stanu. Arran ležal na posteli, na čele sa mu perlil pot. Terra hodila vak pod posteľ a zapálila sviečku pri posteli, vonku sa už totiž začalo stmievať. Sadla si na stoličku a skúmavo naňho hľadela.
Bolo vidno, že je vyčerpaný a bolí ho snáď celý človek. Terra ho však nemienila nechať na pokoji, nie ak chce prežiť aspoň túto noc.
„Takže," začala a založila si ruky na hrudi. „Nemusíš nič hovoriť, teraz budem hovoriť ja. Musíme si stanoviť isté pravidlá." Odmlčala sa, aby postrehla jeho reakciu. On však len naklonil hlavu mierne k nej a pootvoril oči. „Tak po prvé, toto je môj stan, čo znamená, že všetko čo je tu, je moje. Ak sa niečoho čo i len dotkneš bez môjho povolenia, odseknem ti prst. Po druhé, zabudni, že tu budeš vylihovať týždeň. Dávam ti tri dni a potom sa môžeš pobrať tam odkiaľ si prišiel. A po tretie, som žena. A ako každá iná, potrebujem svoje súkromie. Takže isté časti dňa pôjdeš na slniečko a budeš sa vyhrievať až dovtedy, dokiaľ ti nepoviem. Jasné?"
Hľadela naňho až dokým nemo neprikývol. Potom odvrátila hlavu a zatvoril oči.
Terra sa naňho chvíľu dívala a sledovala, ako sa mu pomaly dvíhala hruď v spomalenom dychu. Vyzeral celkom pokojne, no svaly mal napnuté. Čierne vlasy mal spotené a tvár červenú. Aj tričko mal prepotené.
Nie, povedala si, keď sa už dvíhala, aby mu ho prezliekla. Síce sa na to nemohla dívať a jeho pot sa vznášal vo vzduchu v celom stane, nedokázala mu čo i len vyhrnúť tričko.
S rumencom na tvári sa natiahla po deku a rozprestrela si ju na zem. Ľahla si a zrak jej padol priamo pod posteľ, kde hodila svoj batoh. Zaťala sánku a odvrátila sa na druhú stranu. Trvalo jej hodinu, kým konečne zaspala.