Terra [The 100 FF]

XXII. Try to find power on me to be faithful...

Terra sedela pod tým istým kmeňom ako vtedy, keď tu s Arranom jedli. Celý tábor sa ešte spamätával a poniektorí sa ešte len prebúdzali zo svojich snov a bludov. A všetci sa zhodli na jednom – za všetko mohli oriešky.
Ako tam sedela, zaumienila si, že už v živote nedá do úst ani jeden orech, ani čoby mala zomrieť od hladu. Priniesli jej veľa bolesti a prebudili jej démonov. A pripravili o život človeka.
Ešte stále jej z toho behal mráz po chrbte, akoby v živote nevidela krv alebo mŕtvolu. Lenže teraz nebola vrahom ona. Stála priamo vedľa samotného vraha. A ani nemukla.
Za nechtami ešte mala zem od toho, ako vyhrabávali plytký hrob. Robili to rýchlo a tak, aby ich pri tom nik nezbadal. Síce im to na efektivite nepridalo, podarilo sa im však nakoniec telo neznámeho chlapca položiť do hrobu a zakopať.
„Viem, čo chceš asi povedať,“ ozval sa potom Arran zničene.
Terra stisla pery. „Netrápi ma to,“
Nemala sa za čo cítiť vinná, veď nič nespravila. Teda okrem toho, že zakryla pravdu a pomohla Arranovi zničiť akékoľvek dôkazy. Previnenie ju však zžieralo a preto teraz mlčky sedela pri kmeni a nevedela, čo by mala urobiť.
Teraz si bude myslieť, že mi dlží už dve láskavosti, pomyslela si otrávene. S výdychom sa oprela chrbtom o kmeň a medzi prstami žmolila trs trávy.
Mohla by som mu povedať, že všetko mi splatil, keď mi podaroval objatie, blysla jej mysľou bláznivá myšlienka. O objatie od neho síce nestála a vtedy bola presvedčená, že to je otec. V skutočnosti to však za hmlou jej predstavivosti bol Arran.
Nebolo to prvý krát, povedal a Terre to ešte ani nemalo čas vŕtať v hlave. Ako to myslel, že to nebolo prvý krát? Vari už niekedy predtým zabil? Dostal sa teda do väzenia za krádež alebo za vraždu?
Aj tak k nemu však necítila nič iné ako ľútosť. Ktovie čo sa zdalo a čo videl. Možno nevedel rozpoznať výmysel od skutočnosti. Tak ako to bolo aj pri ich objatí. Dokazoval to aj jeho zmätený výraz, keď sa Terra odtiahla. Navyše aj on jedol tie orechy.
Od znepokojenia jej brnelo celé telo až otrávene vyskočila na nohy, aby sa mohla trochu poprechádzať. Nemohla ísť za hradbu, podľa hliadky sa tam totiž začali ponevierať zemšťania a ona nechcela riskovať šíp v krku. Prechádzala sa teda pozdĺž hradby a potláčala nutkanie zveriť sa niekomu so svojím tajomstvom.
Hej, čau! Včera Arran dobil k smrti jedného chlapíka tak sme ho zakopali tamto obďaleč v lese, aby ho nikto nenašiel. A inak, ty sa ako máš? Terra si znechutene odfrkla. Všetci vyzerali spokojne, niekoľkí sa smiali, iní sa potichu rozprávali. Nikoho netrápilo nič podobné, čo sužovalo Terru. Teda aspoň si myslela.
Škoda, že tu nie je Murphy, povzdychla si v duchu, keď prechádzala zrakom les za hradbami. Povedal by, že sme to jednoducho my, kriminálnici a ešte by zabil aj toho, kto by sa snažil odporovať mu niečo. Ktovie, kde teraz je... Zranený, opustený, mŕtvy...
Zahnala myšlienky na Murphyho. Aj tak to bol hajzel, dostal, čo si vyslúžil. Nič viac, nič menej. A predsa nebol v konečnom dôsledku horší od ostatných. A aj tak si to odskákal práve on.
A aby sa jej nervozita a súženie ešte viac prehĺbilo, zastavilo sa pri nej akési dievča s prosebným pohľadom, čo ju trochu vykoľajilo.
„Prosím ťa, nevidela si Tonyho? On... zmizol, od včera ho nikto nevidel,“ Dievča ju chytilo za rameno a utrápene jej hľadelo do očí.
Terra sa jej vytrhla, nemala rada cudzí dotyk. „Nie, v živote som nejakého Anthonyho nevidela...“
Dievča odchádzalo ešte smutnejšie s prikývnutím a so zvesenými plecami. Terra jej chvíľu hľadela zamračene na chrbát a sledovala, ako sa pýta aj ostatných. Možno mala v úmysle prejsť celý tábor.
Potriasla hlavou, aby zo seba striasla nepríjemné zistenie, ktoré sa jej zakrádalo do mysle. Od včera večera ho nik nevidel. Je možné, že to je náš... chlapec?
Terrou prebehli zimomriavky, takto sa ešte necítila. Odrazu ju zaujímalo, čo práve Arran robí.
Otočila sa na päte, že sa ide pozrieť do lode, keď do niekoho narazila. Zaspätkovala, noha sa jej zachytila o konár a už padala na zem. S tupým buchnutím padla na zadok do lístia.
Týčila sa nad ňou útla nízka ženská postava. Terra, ktorej jej vlastná nešikovnosť ublížila na cti, so zamračením zdvihla ruku k čelu, aby zakryla ostré slnečné lúče, ktoré jej svietili do očí a prekážali vo výhľade.
„Si v poriadku?“  Keď zbadala dievča, ktoré jej podávalo ruku, skoro jej zabehli vlastné sliny.
„Reyesová?“ vyjachtala užasnuto Terra a nemo civela na zmätené dievča pred sebou.
„Hightonová?“
Terre už nezáležalo na tom, či prijme ponúkanú pomoc a tým jej hrdosť klesne  dva levely nižšie. Podala dievčaťu ruku, vstala a konečne ju uvidela v plnom svetle.
Bola to presne tá istá Raven Reyesová, ktorú poznala z Archy. Pamätala si jej tmavohnedé vlasy akoby to bolo včera, čo spolu sedeli v lavici v škole a Raven jej vykladala o mechanike hlavného motora zatiaľ čo Terra umierala.
„Neverím,“ žasla Raven a prehliadala si Terru od hlavy po päty. „Ani by som ťa nespoznala!“
„Čo tu robíš?“ spýtala sa jej Terra a oprášila si ruky. Nešlo jej do hlavy, že keď Raven nebola medzi väzňami, ktorí pristáli na Zemi, ako sa sem potom dostala? Mala menšie podozrenie, že zasa blúzni. „Ako si sa sem dostala? Teda... pokiaľ si skutočná...“
Raven sa zatvárila dotknuto. „Som viac skutočná, ako si myslíš,“ odvrkla, no uškrnula sa. Uštipačne ju buchla päsťou do ramena. „Vždy si bola príliš vážna, aby si si priznala, že som lepšia než ty.“
„Čože?“ Terra si zo zvrašteným obočím pošúchala rameno. A bolo to tu zasa. Pamätala si, ako ju celú školu takto podpichovala a vyvyšovala sa nad ňu, len preto, že vynikala vo fyzike a matematike. Aj tak však bola v kútiku duše rada, že ju vidí. Jedinú známu dušu z jej minulého života, aj keď na to nerada spomínala.
„Ale nerob sa,“ Raven nezmizol úsmev z tváre. „Celú školu si bola takáto – tichá, ale prudká a výbušná, niekedy aj trochu zakríknutá. A potom sa dozviem, že si masový vrah! Úprimne, celkom ma to prekvapilo.“
Terra na ňu chvíľu v tichosti hľadela. Nechápala, ako niečo takéto mohla Raven brať na ľahkú váhu. Ale napokon, Raven bola taká pri nej skoro odjakživa. ,,Ty si fakt švihnutá,“ utrúsila napokon a pokývala hlavou.
Raven ju znovu štuchla do pleca, jej hlas bol však už vážnejší. „Len som chcela povedať, že ťa rada znovu vidím. Neurážaj sa hneď.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Aj keď vždy som vedela, že sa v tebe niečo skrýva, čo ešte len vyjde na povrch. A pozrime sa! Vybrala si si ten najhorší spôsob prejavovania svojich schopností, ale nech. Čo sa stalo už nevrátiš.“
„Ako si sa sem dostala?“ zopakovala svoju skoršiu otázku Terra, len aby zmenila tému.
„Veď hovorím, že som lepšia než ty. Ty si na to, aby si sa sem dostala potrebovala deväťdesiatdeväť ľudí a ja som si vystačila aj sama.“
„Takže mi chceš povedať, že si sem...“ Terra pochybovačne nadvihla obočie a  rukou naznačila let.
„Skôr... takto,“ Raven ukázala rukou pád.
„Och... aha,“ Terra sa mračila a vnútri Raven trochu obdivovala, ale nechcela si to priznať. Musela na to vynaložiť veľa úsilia.
„Ale prečo si sa sem hrabala? Nemala si žiadnu istotu, že tu bude bezpečne,“
Raven sklopila pohľad k zemi, zopla ruky a pohrávala s prstami. „Kvôli môjmu... jednému chlapcovi. Ale o tom neskôr, musím už ísť,“ Usmiala sa a potľapkala ju po pleci. „Rada som ťa videla živú.“
Z Terry vyšlo niečo podobné zachrčaniu a ohrnula pery, čo mal byť úsmev. Zdvihla ruku na pozdrav a sledovala Ravenin vzďaľujúci sa chrbát, až pokým sa nepresvedčila, že sa nejakým spôsobom nevyparila a že nebola len výplodom jej fantázie. Potom si spomenula, čo vlastne chcela urobiť predtým, ako sa ponížila pred Raven a vykročila k lodi so zaumienením, že čo najskôr musí nájsť Arrana.