Terra [The 100 FF]

II.

Na pravom zápästí jej po náramku zostal len krvavý pásik. Obviazala si ho a ľahla si do spacieho vaku.
Vnútri lesa potichu cvrčali cvrčky, ich tiché fidlikanie jej zatváralo oči. Pripomenulo jej to maminu uspávanku na dobrú noc, keď jej pískala pieseň do rytmu pomalej melancholickej hudby.
Mama jej chýbala. Ale iba trochu. Nevedela totiž zabudnúť na posledné dni jej života. Žiadne dieťa by nechcelo spomínať na mamu, ktorá sa pomiatla zo smrti svojho muža.
„Nechcem ťa zastreliť,“ ozvalo sa. Terra prudko otvorila oči a vystrelila do sedu. Okolie však bolo prázdne, ani lístok sa nepohol.
„Dokonca ťa mám aj celkom rád,“ Zistila, že ten hlas vychádza z čistiny pri kopci, len pár metrov od miesta, kde si rozložila svoj malý tábor a asi päťdesiat metrov od ohniska, kde sa zložili k spánku ostatní.
„Ale potrebujem, aby si tam hore mysleli, že si mŕtvy,“ pokračoval hlas. Terra vyliezla z vaku a pomaly sa začala presúvať k čistine. Zvedavosť jej totiž nedala nezistiť, kto tam o takomto čase snorí. Ľahla si na zem a skrytá za kríkmi pozorovala, čo sa tam deje.
Boli dvaja. Jeden s pištoľou v ruke, ktorého tvár si najprv Terra neodkázala vybaviť až potom jej svitlo. Bol to Bellamy. Ten druhý mal tmavú pokožku, Terra v ňom spoznala Wellsa.
„Prečo?“ spýtal sa. „Prečo to robíš?“
„Mám na to svoje dôvody,“ odvetil Bellamy. „A mám zbraň. Takže to ja sa tu pýtam. A moja otázka znie, prečo mi nepomáhaš? Tvoj otec ťa vyhnal a aj tak ho stále poslúchaš a dodržuješ jeho pravidlá. Neunavuje ťa, že musíš vždy robiť len to, čo sa od teba očakáva? Vzopri sa mu. Daj si dolu ten náramok a uvidíš, že ten dobrý pocit bude stáť za to.“
Bellamy dokončil svoj monológ a Wells sa odmlčal. Chvíľu to vyzeralo, že sa predsa len vzdá. No on povedal: „Nie. To nikdy neurobím. Jasné?“
Bellamy stisol pery. „Jasné,“ Odistil zásobník. „Je mi ľúto, že to musím urobiť.“
Terra v tej chvíli čakala, že vpáli Wellsovi guľku do hlavy. Bellamy si však zastrčil zbraň späť za opasok. Spoza kopca sa vynorili postavy chlapcov. Wells sa otočil a chcel uniknúť, no narazil do Murphyho. Ten sa uškŕňal od ucha k uchu. Wells sa rozbehol na druhú stranu, no aj tam mu zahatali cestu.
„Nie!“ kričal Wells. „Choďte odo mňa preč! Nie!“
Chlapci ho surovo schmatli a pritlačili k zemi. „Pusťte ma!“ volal zúfalo Wells, ktorý sa hmýril v ich silnom zovretí. Nepustili ho. Murphy vzal nôž a pritlačil na Wellsovu ruku koleno. Wells vykríkol. Murphy vsunul špičku noža pod náramok a trhol ním.
Kus kovu sa zlomil a odkotúľal po zemi k Bellamyho nohám. Ten sa rýchlo otočil a zamieril k táborisku bez toho, aby sa čo i len obzrel.
Chlapci Wellsa pustili. Wells ležal na zemi, z rany na ruku mu tiekla krv a potichu nariekal. Terra si nevedela predstaviť ako sa cítil.
To však neznamenalo, že ju nezaujímal. Chcela sa obrátiť a vrátiť sa späť, no pud sebazáchovy, ktorý v nej ešte zostal jej nedovolil len tak odkráčať a nechať tam zraneného a zlomeného chlapca ležať bez pomoci.
Postavila sa na nohy a vyšla z úkrytu. Keď si ju Wells všimol prichádzať, na tvári sa mu zračil výraz hrôzy.
„Upokoj sa, dobre,“ prikázala mu. Kľakla si k nemu a chytila mu zápästie. Nebol to nežný dotyk, brala to skôr ako lekár, ktoré takéto zranenia ošetruje každý deň. Odviazala si látku, ktorú mala obmotanú okolo svojej ruky, prevrátila ju a obviazala ňou Wellsovu ruku.
Ten za ten celý čas ani nemukol. Pozoroval jej pohyby a Terra si všimla, že aj dych sa mu spomalil a svaly uvoľnili.
„Tak a je to,“ utrúsila a spravila uzol. Oprášila si ruky, vstala a dodala: „Nemusíš mi ďakovať.“
Wells otvoril ústa, no zavrel ich, pretože Terra sa mu obrátila chrbtom a dlhými krokmi sa vybrala smerom k lesu. Dúfala, že mu tým dá najavo svoju ľahostajnosť. To ju však hlboko sklamalo, keď za sebou začula šuchtavé kroky.
„Nechceš vďaku, nechceš ľútosť, ani súcit či pomoc,“ ozval sa Wells. „Tak čo chceš?“
Terra nezastala aj keď ju jeho slová zmiatli. Odhrnula z cesty pár konárov a pokračovala ďalej, ignorujúc jeho prítomnosť.
Už v nej zasvietila iskierka nádeje, že len čo sa dostane k vaku, zababuší sa do neho a nevylezie odtiaľ do rána. Potom jej snáď Wells zmizne z očí. Dopadli na ňu však prvé kvapky pozemského dažďa a hneď na to sa husto rozpršalo.
„Dopekla,“ zanadávala potichu a rozbehla sa. Blato jej prskalo spod podrážok a oprskalo aj vak, keď k nemu v tej rýchlosti dobehla. Schmatla ho pod pazuchu a utekala sa pred dažďom skryť. Našťastie narazila na nízku klenbu jaskyne, pod ktorou sa mohla skryť.
„Čo teda chceš?“ zopakoval svoju otázku. Terra sa strhla, myslela si, že ho striasla.
„Pokoj,“ zahundrala mu na odpoveď. „A ten chcem aj teraz.“ Vyprášila vak a rozložila ho na zemi.
Nemala som mu pomáhať. Teraz za mnou bude loziť do konca života kvôli kúsku špinavej látky.
„Mohla si vedieť, že ten tu na Zemi nenájdeš,“
Terra vytiahla z vrecka zápalky, ktoré našla medzi zásobami a ktoré ako dúfala, nezmočil dážď. „Ja som skôr dúfala, že po ceste zahynieme. Iba potom by som mala pokoj.“ Pozbierala pár halúzok, vykopala rukami plytkú jamu a naukladala ich na seba. „A teraz odtiaľto vypadni. Cestu späť som našla. Ďalej tvoju asistenciu nebudem potrebovať.“ Škrtla zápalkami a jej ruku osvietilo svetlo plameňa.